Cŕrr, crn. Zaznel zvonček. Bez odpovede. Crrrrrrrrrrrrrrn.
„Pán Arthur Shaf…“
„Shaferstire, áno,“ vystrašil otvorením dverí poslíčka jediný obyvateľ tejto malej garsónky.
„Podpis sem, poprosím,“ upokojil sa mladík, keď videl staršieho pána a pustil sa do hľadania balíka. „Robím v okolí už nejakú dobu, ale podobné meno som ešte nestretol,“ nadhodil nervózne.
„Ani ja, chlapče,“ bol to už nejaký čas, kým rodinné meno pána Arthura niekto vyslovil alebo si naň spomenul.
„Ah, tu to je! Vaša objednávka. Stačí to len otvoriť, nastavenia si to spraví samé. Pekné Vianoce prajem,“ predal kuriér zásielku.
„Bezpečný let,“ prevzal pán Arthur Shaferstire trasúcimi sa rukami neveľký balíček a vrátil sa dnu. Vždy sa mu trasú, vždy chcú písať, ale to už im dávno nejde. Načo sú dobré také ruky? Na podávanie vecí. Najmä fľašiek, to im ide. Prešiel do hlavnej a jedinej miestnosti svojho malého bytu, položil balík na stôl a rozkázal svojim rukám pracovať, naliať si. Prehrabol si sivé, riedke, spánkom pokrútené vlasy, opláchol sivú pokožku sivou vodou a usadil sa do sivého priestoru, ktorým bol jeho byt. Vianoce boli preňho ako každý iný deň. On, seriál a mrazené jedlo. Vzdušný klzák hlasne odletel, ale v porovnaní s medzisvetovými letmi z neďalekého londýnskeho letiska by to zaniklo, ako aj všetky Arthurove nápady za posledné roky. Oči popraskané každodenným chodom v jedálničku, bourbonom, očakávane skúmali obal s nápisom P.E.S. Pustil sa do toho. Ďalší let, tentokrát ten letiskový, otriasol celým bytom a pozdravil pána Arthura, ktorý si hneď vybavil model plavidla, spoj a aj meškanie a v mysli ho odzdravil späť. Balíček ľahko otvoril a vybral z neho krátku plastovú tyčku, ktorá má na sebe niekoľko objektívov a úzku obrazovku. „LESTER INDUSTRIES, KRAJŠIE CHVÍLE,“ zahučala zvučka z nástroja, ktorý Arthur z preľaknutia zahodil. V tomto byte nebolo počuť hlas už roky. Zdvihol svietiacu tyčku s novo zobrazeným nápisom ´MENO´ zo zeme. „Ehm,..“ vyčistil si hlasivky a ovlažil pery ďalším dúškom, „Ar… Arthur Shaferstire.“ Bolo mu zvláštne počuť vlastný hlas. Prístroj zavibroval a osvietil celý byt bliknutím svetla, ktoré sa zmenšilo a sformovalo akýsi tvar. Arthur stojí zamrznutý očakávaním, ako sa svetlo zostruje, mení farby a tvaruje obrys. Pomaly sa odzrnieva a čoskoro si pán hladí do tváre s neznámym psom. Hologram sa obzrie po byte a skenuje malý priestor preplnený sklenenými zberačmi prachov, zabudnutými oceneniami a zarámovanými fotkami povešanými všade po stenách, kde zrovna nie sú sklenené vitríny. Skenuje aj Arthura od špičiek, pričom sa podľa oskenovaných fotiek mení, a pri návrate k jeho tvári vyzerá tento premietaný tvor úplne inak. Arthurovi pri pohľade na malého jazvečíka so špecifickými škvrnami, kratučkým chvostom a bielym ňufákom padne slza na líce. Opojený niečím iným ako bourbonom, kľaká na kolená a snaží sa v očiach svetelného stvorenia nájsť myšlienky. „Párok?“ neodvážne vysloví, či ho registruje. Pes ihneď zašteká a skočí mu do náruče, pričom sa mu zábleskom svetla na krku objaví obojok s menom Párok. V dojatí by Arthur prisahal, že znovu cíti šteklenie svojho detského miláčika na tvári.
„Takže, toto je môj otec a mama, keď boli mladí a toto som ja,“ ukazuje Arthur Párkovi staré fotky, „a toto je môj bývalý najlepší kamarát a jeho žena.“ Párok spýtavo pískne. „Nie, nie, ja ženu nemám, to bola.. je moja práca,“ klamal si. „Aha pozri, tu mám fotky so všetkými mojimi divadelnými skupinami, ktoré som riadil. Niektoré sú dokonca slávne! No staré hry sa už nehrajú, všetko riadia rôzne inteligencie a podobne,“ pohŕda si dnešnou dobou, ignorujúc podstatu svojho nového spoločníka „Hiiii, čo to máš?“ rozžiarili sa Arthurovi oči pri pohľade na svetelnú loptu, ktorú držal pes v ústach. Opatrne ju prevzal a hľadel, ako sa zvieraťu od šťastia vrtí chvost. Toľko radosti, aj keď za všetky peniaze, nemohol si od šťastia želať viac. „Chytaj, Párok!“ hodil loptu a jasal, ako už nejasal štyri desaťročia od svojich desiatych narodenín, keď si hádzali loptu celé dni a noci, až kým nezaspal. Ako aj teraz.
Let 492 z Proxima Centauri B s veľmi nízkym preletom pretrhol Arthura zo snov práve včas na jeho obľúbenú detektívku. Už tretiu tento rok. Tie predtým mu znechutili vydavatelia, ktorí ho obvinili za ich vykrádanie v Arthurových neúspešných hrách. Už roky žiadnu nerežíroval a ani písať mu ich nešlo. „Dobrý chlapec,“ pochválil Párka, ktorý ticho pil zo svojej holografickej nádoby. Pripravil si mrazené lasagne a začal prehľadávať vitrínové skrinky pre ďalšiu fľašu, keďže tá zo včera už bola priľahká. „Aha!“ víťazoslávne načiahol ruku a vytiahol whisky s nápisom: Ocenenie pre najlepšieho režiséra juniora, Londýn 2073, ktorá na poličke odkryla ďalšiu zabudnutú spomienku. Načiahol sa po zaprášenú fotku jednej z jeho skupín, na ktorú úplne pozabudol „…kde asi teraz sú.“ Nalial si, pustil seriál, a zasadol za jediné kreslo pred starý počítač a pustil sa do písania mailu. „Títo si určite spomenú Párok, určite vás zoznámim,“ dúfal a snažil sa im prísť na meno, ktoré si pripísal do zoznamu, „poď sa pozrieť, aký som bol vtedy fit. To boli časy…“ Pripil si viac, dopísal mail a vytvoril nový prázdny dokument s názvom Londýnsky bestseller, ktorý našiel ďalších 14 zhôd v Arthurovom počítači, a tak niesol nasledujúce číslo. „No čo priateľu, nejaké nápady?“ pozrel na Párka, ktorý len slabo štekol a hneď ho popoháňal k hraniu.
Let 113 smerom vonkajší Dagon bez meškania prebudil pána Arthura, ktorý sa s bolehlavom prebral a zo zvyku rozkázal rukám zdvihnúť fľašu, aby si dopomohol ku krajšiemu ránu. Teplo sa pousmial nad spomienkami zo včerajšku, ktorý sa celý prehral so svojím spoločníkom. Zapol seriál, napil sa, spravil si mrazené lasagne. Už mi dochádzajú, mal by som nejaké objednať. Sadá za počítač. Oznamy: 0, notifikácie: 0, správy: 0. Otvára Londýnsky bestseller (15) a ani nie po minúte ho znechutene zatvára pri pohľade na slovosledný chaos a priam smetisko dvoch odsekov, ktoré sa mu v noci v opitosti podarilo vyplodiť. Radšej by videl prázdnu stranu. Ako vždy. TINK TINK TINK! Opakujúci sa zvuk pretrhol hlasy béčkovej detektívky, ktorú Arthur považoval za skvelé dielo. Chvíľku skúmal Párkov hologramový prístroj, pričom ho zachvátilo trasenie celého tela pri myšlienke, že by to mohlo byť pokazené. Pes pribehol a začal oňuchávať poza kreslo, odkiaľ vychádzal zdroj zvuku, Arthurov mobil, ktorého melódiu zvonenia jeho vlastník už dávno zabudol. „Dobrý, dobrý, sadni,“ zodvihol mobil zo zeme, „áno?“
„Pán Shaferstire?“ Ozval sa jemne kovový hlas, ktorý Arthur vždy vedel zachytiť. Neznášal sa rozprávať, počúvať, či sa vidieť s kovcami. Nikdy nezabudne, ako do odboru a na scénu prišli prví kovci so svojimi nadľudskými neprirodzenými zručnosťami a obrali divadlo o pravé umenie.
„No… hej, áno?“ začudoval sa pri správnom vyslovení mena.
„Váš otec v noci podľahol Alzheimerovej chorobe. Nedokázali sme mu vysvetliť, že ste jeho posledný príbuzný a člen aj vzdialenejšej rodiny, takže závet je celkom chaotický, ale právnický problém by s tým byť nemal. Nie je toho veľa, má to v kufri, ale dlho to tu držať nesmieme,“ podala precízne druhá strana.
Arthur položil telefón, ignorujúc ďalšie kovcovské reči, a ďalej sledoval detektíva, ktorý práve odhalil páchateľa podľa rukopisu. Položil si taniere na kopu, whisky zmenila lokáciu z fľaše do jeho hrdla a otvoril preškrtaný kalendár. Aj tento týždeň dostal červené X a všetky nákupy, projekty a iné ilúzie preniesol na ten ďalší. Až na zajtrajšok kde pribudlo: vyzdvihnúť otcov kufor. Bol to môj posledný príbuzný a aspoň vyvenčím Párka. Pokrčil ramenami a pustil sa do objednávania leteniek, „čo povieš na výlet?“
Let 224 z Aethé C s meškaním 24 minút svojím špecifickým zvukom otriasol bytom a dal tak Arthurovi signál na vstávanie. Hlava sa mu vzpriamila a ruky hľadali ďalšie tekuté raňajky, avšak predtým pohotovostne prepol televízne správy. Neznášal ich. Londýnsky bestseller (15) sa ani neobťažoval čítať, rovno zahodil zložku do koša. Oznamy: 0, notifikácie: 0, správy 1. Odvrátilo ho to od Párkovho behania, štekania a skákania do tváre. Ah, ako ho to stvorenie dokáže rozosmiať. Zabudol, aký je to pocit, keď sánka bolí z úsmevov. Otvoril mail. „Vážený pán…“ čítal si popod nos, „..asi ide o omyl, prosím, už nekontaktujte náš pracovný mail?!“ Arthur si povzdychol, vytiahol zápisník a preškrtol posledné, dvadsiate tretie, meno v zozname ľudí, ktorých kedysi poznal. Nadýchol sa s úsmevom, ako videl svojho miláčika čakať pri dverách. Zobral si šál, kabát, čapicu na jeho začínajúcu pleš a, samozrejme, Párkov prístroj. Obaja sa bok po boku vydali medzi obytné domy smerom k letisku. Bola to iba jedna ulica, ktorá aj napriek nespočetným množstvom neónov a reklám pôsobila sivo. Veľmi sa nesústredil na okolie a jeho zvuky. Ani sa to nedalo. Všetko bol len zhluk zhmotnených 3D hlukov, ktoré ponúkali či už virtuálne okulusové dovolenky, falošné skutočné drevené doplnky alebo hologramové spoločníčky. „Hej, ty chumaj, dávaj pozor,“ zožal niekoľko nadávok, ako cez jednu takú slečnu prešiel a jej majiteľ sa ju snažil chrániť. „To nič, zlatko, nevšímaj si toho..,“ viac už nepočul.
„Pane, prosím, odložte si kovové predmety, a ak máte vnútrotelové modifikátory, oznámte to vopred,“ povedal mu kovec za pultom hneď, ako sa dostal na radu. Letisko bolo obrovské a taktiež aj rady, čakal tu hodnú chvíľu.
„Nemám v sebe nič,“ Odvrkol mu, „na rozdiel od vás.“ Vytiahol mobil, kreditný náramok, opasok a prešiel cez bránu. PÍP. Ozvalo sa červené svetlo.
„Pane poprosím vás, odložte všetko,“ trpezlivo zopakoval sčasti kovový pracovník. Arthur siahol pod kabát a zovrel hologramátor P.E.S.
„Prosím, položte to do priehradky,“ Naliehal ochrankár.
Arthur pustil, zadržal dych a rozbúchalo sa mu srdce. Rýchlo prebehol na druhú stranu. Zelené svetlo. Hneď si bral svojho Párka späť a vydýchol. Takmer zabudol na opasok. „Sú strašní, ja viem,“ povedal jazvečíkovi, ktorý sa znovu objavil vedľa neho. Letisko bolo ešte horšie. Všade dráždivé svetlo a ľudia, veľa miešaných smradov a neskutočný hluk plavidiel, ale aspoň tu nebol sneh. „Poď, chlapče, musíme si odskočiť,“ vybral sa k toaletám. Hneď vo dverách sa zrazil s dvoma farebnými kovcami, ktorí mu prešli cez svetelného Párka.
„Hej!“ ohrdil sa Arthur, no okamžite sa otočil späť, keď si všimol ich zjazvené tváre a kovom spevnené hánky a sánky.
„Čo to bolo, starec?“ pristúpil jeden z nich bližšie. „Haló, rozprávame sa s tebou,“ pridal sa druhý, keďže sa ho Arthur snažil ignorovať umývaním si rúk, pričom párok hlasne vrčal.
„To nič, chlapče,“ upokojoval majiteľ svojho psa a pokúsil sa prejsť von medzi nich.
„Znieš, akoby si mal problém,“ zastali mu cestu, „možno problém s nami. Pochlap sa, čo to je za problém?
„J-Ja, t-t-to…,“ snažil sa zo seba vykoktať Arthur niečo logické. ako sa nad ním týčili olejom smrdiace stroje. Triaslo sa mu celé telo. Tentokrát nie od bourbonu či iných nápojov.
„Ale no tak, nenechaj v ňom tie slová, pomôž mu,“ uškeril sa vyšší, tmavší napolčlovek a postrkol svojho nižšieho, robustnejšieho kamaráta, ktorý mu bez váhania vrazil pod bránicu svoju kovovú päsť. Arthurovi vyrazilo dych. Zvalil sa na umývadlá, kde sa márne snažil vyhodnotiť situáciu. Vtom zacítil ďalší studený otras a puknutie v svojom pravom líci. Zlomil sa na kolená. Vypľul krv. Kopanec do rebier mal silu prebudenia aj napriek tomu, že nespal a vyrazil mu z jeho kabátu hologramickú paličku, ako aj zbytky večere z jeho žalúdka. Vypľul viac krvi. „Ale čo to tu je?“ zasmial sa menší kovec piskľavým hlasom, „tvoj falošný kamarát?“ „Stavím sa, že sa s ním aj mazná,“ pridal sa druhý do šikany, „je čas ho poslať spinkať.“ Tmavý obor sa zahľadel bezmocnému skrachovancovi do očí, zdvihol svoje ťažké čižmy a pätou priamo pred jeho pohľadom pomaly došliapaval a drvil prístroj. Arthur po rane koňa priamo do tváre nevedel, kde je. Cítil iba mokro. Krv v ústach a slzy. Cítil, ako Párok pribehol a začal ho oňuchávať. Arthur by prisahal, že cíti aj jeho šteklenie na nose. Rovnako, ako keď bol malý. Štípala ho chladná podlaha na tvári, vzduch na jeho ranách cez jedným úderom pretrhnuté oblečenie a horúce slzy, ktoré nevedel udržať. Bolo počuť ešte jedno silné skočenie na prístroj a ako aj pred všetkými tými rokmi, keď sa mu vytrhol a vbehol na cestu pod autá, bol Párok zrazu preč. Takisto ako vtedy aj dnes to bola jeho vina. Arthurova vina. Neregistroval posmešky odchádzajúcich grázlov, nemal silu v sebe hľadať silu. Silu bojovať, brániť sa, riešiť to, vyrovnávať sa s vecami, vyjadriť sa. Ešte väčšmi ako predtým, ako nikdy. Počul iba pišťanie v ušiach. Videl iba rozdrvený prístroj a spomienku na cestu.
Marek Jakube
kreatívne písanie