,,Ešte nič nie je stratené,” chlácholivo sa usmial. Ľahko sa mu to hovorí, nevie, aké to je. Nikto to nevie. On si tu žije svoj dokonalý život, o ktorom vždy sníval.
Odvrátil som pohľad na druhú stranu. Tváril som sa, že študujem zbierku jeho kníh. Boli ich tam stovky, rôznych veľkostí, žánrov a farieb. Aj tak mali jednu vec spoločnú. Takmer všetky napísal on. Vždy som mu závidel jeho inteligenciu. Vedel sa pozrieť na svet inými očami ako my ostatní. Videl to, čo sme my prehliadali.
,,Akože nie. Veď sa na mňa pozri!” Rozhodil som rukami a oprel sa hlbšie do kresla. Keď sa zatlačím ešte hlbšie, možno nadobro prasknem.
,,Povedz, čo sa stalo?” Vrátil som pohľad naňho. Oblečený bol klasicky v čiernom a opieral sa o drevenú stoličku. Vždy bývala za stolom, no pri mne robil výnimku. Keď som prišiel ja, nebol riaditeľ. Bol môj kamarát a psychológ.
,,Myslel som si, že strážiť deti nebude náročné… prácu potrebujem, ale nikto ma nechce zamestnať… veď vieš, lebo som iný.” Povzdychol som si smutne. Ja som si nevybral predsa vzniknúť, prečo kvôli tomu musím trpieť a byť odcudzovaný?
,,Ľudia sa boja iného. Sú zvyknutí na stereotyp a na to, čo poznajú. Ale byť iný neznamená byť zlý.” Hovoril pravdivé slová, ale v tomto svete nič neznamenali. Ľudia nemali rešpekt voči inému.
,,Pre deti som bol ako hračka. Pohadzovali si ma medzi sebou, až som nakoniec stratil kontrolu nad svojim telom. A potom som narazil na kameň, ktorý mi spôsobil toto,” rukami som smeroval k jemným prasklinám, ktoré pokrývali moje telo. Bolo ponižujúce čo mi urobili.
,,Mrzí ma to. Ale pozri, zoberieme toto a ihneď ťa napravíme a budeš ako nový.” Nadšene vzal zo stola tubu s lepidlom a zatiahol závesy za nami, aby sme mali súkromie. Bez slova som zložil klobúk a nechal ho nech robí, čo vie najlepšie. Vracia ma do pôvodného stavu, ako vždy… Nie je to ironické, ako naši najbližší naprávajú veci, za ktoré nemôžu?