Linda každú noc zaspávala so svojou bábikou, ktorú nadovšetko milovala. Venovala jej ju ešte pri narodení mamička, ktorej meno si nezapamätala. Náhle ju opustila, keď bola malé bábätko. Bábika mala plavé vlásky, drobnú postavu, šaty mala jemne rozpárané. Keď naposledy Linda skákala zo stromu, spadla jej do tŕnia. Ako ju vyberala, nečudo že sa pichla.
„Au, škoda, že nie som Šípková Ruženka…,“ pomyslela si, vyberajúc tŕň z malíčka.
Linda nemá na ružiach ustlané ako princezné v rozprávkach. Spí pri peci na kanape a jej otčim od rána do večera pracuje na poli. Na starosti má navyše celý statok. Ani jej macocha sa o ňu veľmi nezaujíma, teda až dovtedy, keď ju môže za niečo vyhrešiť.
Nebohá mamička jej každý večer pred spaním čítala rozprávku o záhrade zabudnutia, ktorá vymazala zlé spomienky na všetky príhody, ktoré sa hlavným postavám vo vymyslených príbehoch stali. Kto do nej vstúpil, toho záhrada pohltila aj s jeho myšlienkami. Na krásne predstavy však nebol čas. „Papľuha!“ zrevala jej macocha. „Do roboty sa prac alebo sa rozlúč s tou tvojou hračkou! Na zábavu niet času,“ vytrhla ju zo spomienok nevlastná mama.
Dievčinka vedela, čo ju od rána čaká. Chlieb zamiesiť, pozametať, vydrhnúť podlahu i vodu ponosiť. Večer už bola taká unavená, že sa len zamotala do prikrývky a pritúlila si handrovú bábiku. Vedela, že macocha ju nevyhodí, pokiaľ bude vykonávať všetky domáce práce.
Z predstáv o jej ďalšom osude ju však vytrhol tajomný sykot, ktorý sa znenazdajky objavil pri pootvorenom okne. Linda sa najprv zľakla, no bábika jej dodala odvahu, a tak po chvíli zneistenia pristúpila bližšie k obloku. Okolo rámu sa krútila zmija, ktorí na ňu úporne pozerala a hypnotizovala ju očami.
„Kto si?“ spýtala sa jej.
„Vymaním ťa z trápenia, poď so mnou!“ odpovedala.
Linda najprv váhala, no keď si predstavila, že ráno ju opäť čakajú len práce okolo domu bez kúska poískania po vlasoch, rozhodla sa vyjsť z domu. Rozmýšľala nad tým, ako to urobiť bez toho, aby nezobudila macochu. Zmija akoby čítala jej myšlienky a vystrčila z okna svoje dlhočizné telo.
„Chyť sa ma a zošmykni sa, mám slizkú kožu.“
„A kam ideme?“ spýtala sa bojazlivo.
„Uvidíš,“ pokojne odpovedala.
Dievčatko si zobralo svoju bábiku a bez odvrávania sa skĺzlo po hadovi. Cesta bola dlhá. Prešli široký les, strmé vodopády i roklinu smrti. Chcela sa napiť, a preto zmiju poprosila, aby na chvíľu zastala. Len čo sa jednou nohou dotkla zeme, skala sa zosunula a s ňou sa dolu brehom rútilo aj malé dievčatko. Zmija prekrútila očami, no zachovala rozvahu a v poslednej chvíli ju zachránila pred smrteľným pádom. Linda zostala ako meravá. Zmija ju upokojila zázračným nápojom z vlastnej kože. Dievčatku sa po ňom začala točiť hlava a vtom upadla do mdlôb.
Keď ráno otvorila oči, spoznávala okolie. Mala pocit, že lipu, malé čučoriedky i levanduľové polia už niekde videla. Aj kolibrík, ktorý práve preletel, aby sa napojil medu, jej bol známy. Myslela si však, že je len unavená z náročnej noci. Po chvíli zaostrila zrak na nápis záhrada zabudnutia.
V tej chvíli sa jej pred očami rozjasnilo a nedokázala pochopiť, čo sa vlastne deje.
„Pozdravujeme vás, vitajte v záhrade zabudnutia, na mieste, kde čas nehrá žiadnu rolu, všetci sú nikým a tí, čo už nie sú, môžu opäť byť,“ privítal ich okuliarnatý slimák veľkosti človeka. Linda zoskočila zo zmije a obzerala sa okolo seba. Zrazu ucítila povedomú vôňu, no nedokázal ju rozpoznať.
„Kde je muchotrávka číslo 89?“ s otráveným podtónom sa opýtala zmija.
„Niekoľko stoviek krokov dopredu a potom päť doprava,“ ironicky poznamenal slimák.
Linda spolu so svojou bábikou kráčali po chodníku popri plaziacom sa hadovi bez vedomia, čo sa deje a prečo sa ocitla v záhrade zabudnutia. Zmija vtom začala Linde rozprávať príbeh. „Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Elisa. Každú noc zaspávalo so svojou bábikou. Predstavovalo si, že raz túto bábiku venuje svojej dcérke, a tak aj spravilo. Keď Elisa dospela, žila spolu so svojím manželom aj dcérkou šťastný život. Často dcérke rozprávala príbehy o magickej záhrade, v ktorej nikto nebol nikým, a tí, čo už neboli, mohli byť. Do života sa im však priplietol obrovský klamár, ktorý chcel rodinu rozdeliť. Podarilo sa mu to, zniesol rodičov dievčatka zo sveta a stala sa z nej sirota. Nikto nevie, čo sa s ňou stalo. Vraj vyrastala v zlej rodine, kde ju nevlastná matka sužovala a nútila robiť dospelácke prá…“
„STOP! Ako sa volalo to dievčatko?!“ vykríkla.
„Linda!“ ozvalo sa z diaľky. „Linda, si to ty?“
Linda sa obzrela vpravo, kde uvidela siluetu dlhovlasej ženy. Pre žiaru lúčov ju však nevidela dobre.
„Kto ste?“ opýtalo sa dievčatko a kráčalo bližšie. Zatiaľ čo sa približovalo k žene, zmija sa mu omotala okolo nohy. Dievčatko spadlo na zem. Ako padalo, z rúk sa jej do trávy vyšmykla bábika. Nad záhradou zabudnutia sa strhol veľký lejak a naprieč krajinou sa ozývali hromy-blesky. Vtom sa začala koža dlhočiznej zmije trhať. „Môj brat ma pred vami varoval! Nikdy nebudete šťastné!“ vykríkla zmija, zvierajúc sa v bolesti. Linda sa z jej obkľúčenia vyšmykla a utekala smerom k tráve. Blesk bol však rýchlejší. Zasiahol bábiku a roztrhal ju na viac častí. Lindu sila blesku odhodila o niekoľko metrov ďalej. S bolesťami sa postavila a v hmle sa snažila nájsť ženu, ktorú predtým videla.
„Linda! Som tu, utekaj!“ ozvalo sa z diaľky.
Dievčatko sa rozbehlo k muchotrávke, v ktorej bývala záhadná žena s dlhými vlasmi. Ihneď spoznala, že je to jej mamička. Žena svoju dcérku zobrala do náručia a pošepkala jej: „Som rada, že si na mňa nezabudla. Teraz už nás žiadna zmija nerozdelí.“