Karol pracuje ako taxikár v meste, ktoré nikdy nespí. Každého v meste pozná. Presne vie, kto, kde a kedy chodí. Pozná každého hriechy, túžby a neresti. Ľudia sa mu počas jazdy zverujú aj s tým, čo by sám radšej nikdy nepočul. Jedného dňa, počas chladného jesenného večera, nastúpila do jeho taxíka Helena.
,,Karol, musíš mi pomôcť, “ ozval sa zúfalý hlas zo zadného sedadla. Karol tento jemne piskľavý hlas dôverne poznal. Bola to jeho staršia sestra. ,,Musíme ísť do starého zábavného parku, na otázky teraz nie je čas.“ Karol vedel, že ju nemôže odmietnuť. Síce sa s Helenou nemali veľmi v láske, ale bol si vedomý toho, že jej musí pomôcť, nech ide o čokoľvek. V hlave mal niekoľko scenárov o tom, čo sa mohlo stať. Jeho sestra mala vždy pochybných priateľov. Ale ako ten mladší, nemal jej čo dohovárať. Toto privilégium majú len tí starší. Helena mala vždy svoju hlavu a svoju pravdu.
Starý park bol ponorený do chladnej tmy, len mesiac osvetľoval zhrdzavené atrakcie a zarastené cesty. Keď vystúpili z Karolovho taxíka, Helena sa rozbehla k uličke so zrkadlovým bludiskom. ,,Počkaj, čo sa deje? Prečo sme práve tu? “ pýtal sa Karol so strachom v hlase. ,,Muž v čiernom mi dal ultimátum, ak nesplatím svoj dlh do polnoci, tak…“ Karol poznal Muža v čiernom, nie raz mu robil taxikára. Veľmi dobre si uvedomoval, v akom nebezpečenstve je jeho sestra. Ovládal celé mesto. Bol to ten najmocnejší muž široko ďaleko. Ak sa potreboval niekoho zbaviť, urobil to bez akejkoľvek stopy. ,,Dobre, ale prečo sme pri starom zrkadlovom bludisku? Ako nám bludisko pomôže splatiť tvoj dlh?“ Karol sa nechápavo pýtal a krútil hlavou. Na bludisko z detstva nemá tie najlepšie spomienky a najradšej by zabudol, že existuje. Helena neodpovedala a potiahla Karola za ruku dovnútra bludiska.
Bludisko bolo chladné a temné, zrkadlá boli pokryté prachom a pavučinami. Vzduchom sa niesla horká zamatová vôňa. Karol pocítil mrazivý závan a stiahol si bundu tesnejšie k telu. Ruky si vložil do vrecka mikiny a zhlboka sa nadýchol. ,,Musíme nájsť stred bludiska a ten poklad.“ naliehala Helena s odhodlaním v hlase. Karol sa zháčil a vykríkol: ,,Zbláznila si sa? Veď, veď ten poklad nikto nikdy nenašiel. Možno ani neexituje.“ Helena pristúpila k bratovi a so slzami v očiach povedala: ,,Musíme to aspoň skúsiť. Je to moja posledná šanca. Viem, že ľudia, ktorí ho išli hľadať, sa už odtiaľto nevrátili. Pochopím, ak ma tu necháš samu, no ty jediný poznáš všetky cesty a legendy o tomto mieste. Ak je niekto, kto mi môže pomôcť, tak si to ty.“ Karolovi sa v hlave ozývali všetky pre a proti. Ale neodpustil by si, keby svoju sestru v tom nechal samú. Aj keď dobre vedel, že si za svoju situáciu môže sama. Pochybné kontakty si vyžiadali už nie jednu daň. Rozhodol sa ostať v temných uličkách bludiska so sestrou.
Chodili pomaly, opatrne sa vyhýbali odrazom, ktoré ich zmiatli. Náhle sa pred nimi jedno zrkadlo rozjasnilo. Boli to oni dvaja, ale mladší a plní hnevu, stáli oproti sebe v kuchyni ich rodičovského domu. ,,Ty nikdy nič neurobíš správne!“ kričal Karol. ,,Vždy si len utekala, keď sa veci stali ťažkými!“ Helena sa so slzami v očiach obrátila k dverám. ,,Nemôžem tu viac zostať, Karol. Ty nevieš, čo prežívam!“ Odraz zrkadla zmizol, zanechal po sebe len tichý smútok. Helena sa obrátila k svojmu bratovi, oči mala plné bolesti. ,,To bola moja chyba. Mala som zostať a čeliť tomu.“ Karol položil ruku na jej plece. ,,Nebola to len tvoja vina. Obaja sme urobili chyby.“ Pokračovali ďalej, ale každý krok bol ťažší. Ďalšie zrkadlo ožilo a Helenu zasiahlo priamo do srdca. Bola mladá a nervózna, stála pri otvorenom okne v ich izbe. Vonku bola noc a hviezdy svietili jasne. ,,Nemôžem tu zostať. Musím nájsť slobodu,“ šepkala, keď sa pripravovala na útek. V jej očiach bola túžba po niečom viac, po živote, ktorý si myslela, že jej domov nemôže ponúknuť. Helena si zakryla ústa, snažiac sa zadržať vzlyky. ,,Keby som len vedela, čo sa stane potom…“ Karol ju objal. ,,Všetci sme hľadali únik. Myslel som, že tým, že ostanem, budem schopný zachrániť rodičov. Ale ani ja som nedokázal nič zmeniť.“ Ďalšie zrkadlo ich vtiahlo do najtemnejšieho okamihu ich života. Karol stál bezmocne pred domom v plameňoch, kričal o pomoc, ale nikto neprichádzal. Plamene pohlcovali všetko, čo poznal a miloval. Vo vnútri boli ich rodičia, ktorých nedokázal zachrániť. ,,Karol!“ kričala Helena, keď sa scéna prehrávala pred ich očami. ,,To nebola tvoja chyba. Nemohol si urobiť viac.“ Karol sa so slzami v očiach otočil k Helene. ,,Snažil som sa, ale nestačilo to. Vždy som sa cítil zodpovedný.“ ,,Ani jeden z nás im nemohol pomôcť. Musíme sa zbaviť tejto viny a ísť ďalej.“ povedala jemne Helena. Bludisko ich viedlo ďalej, ale teraz už neboli len dvaja súrodenci plní viny a bolesti. Boli to dvaja ľudia, ktorí pochopili, že ich najtemnejšie chvíle môžu byť novým začiatkom. V zrkadlovom bludisku, našli silu čeliť minulosti a spoločne kráčať do neznámej budúcnosti.
Po hodinách blúdenia a nepríjemnej konfrontácie s ich najťažšími okamihmi v živote sa konečne dostali do stredu bludiska. Uprostred ležala obitá truhlica, pokrytá pavučinami a prachom. Na truhle bol nápis: ,,Otvorte a splatíte svoj dlh.“ Helene sa chvelo celé telo aj hlas. ,,Našiel si to. “ ,,Nie, my sme to našli.“ Karol opatrne otváral truhlicu s nádejou, že našli to, čo hľadali. Vo vnútri bol starý denník a zväzok listín. Denník patril ich pradedovi, ktorý bol známym obchodníkom. Zápisky obsahovali tajomstvo o veľkom poklade, ktorý ukryl pre svoju rodinu. Helena nahlas prečítala poslednú stránku: ,,Tento poklad je pre moju rodinu, aby sa navždy vykúpili a držali spolu. Použite ho múdro.“
Karol nemohol uveriť vlastným očiam ani ušiam. ,,On naozaj existuje. Neboli to len bláznivé výmysly.“ Helena nadšene objala svojho brata a povedala: ,,Vidíš, bola to pravda a my sme to dokázali. A pritom bol celý čas priamo pod našim nosom.“ Vzali spolu denník, listiny a rýchlo hľadali cestu z bludiska. Čas splatenia Heleninho dlhu sa pomaly blížil. No každý ich krok smeroval k odrazu zrkadla, kedy sa Karol a Helena pohádali. ,,Karol mne dochádza čas musíš nájsť cestu von, prosím.“ hystericky kričala Helena. ,, Ja sa snažím, ale… “ ,, Ale musíme si ten deň odpustiť. Ak budeme držať spolu, nájdeme cestu von aj poklad. Všetci, čo hľadali poklad, boli sebeckí a chamtiví, preto sa odtiaľto nedostali.“
Helena mala pravdu. V momente, keď sa zmierili, zrkadlá temných spomienok sa rozplynuli a našli cestu von. Podľa inštrukcií z denníka našli aj pradedov poklad. Helena sa vyslobodila od Muža v čiernom a celej svojej pochybnej minulosti.
,,Ďakujem, Karol,“ povedala Helena. ,,Bez teba by som to nezvládla.“ Karol sa usmial a dodal: ,,Sme rodina a našim som sľúbil, že na teba dozriem, aj keď ma nikdy nepočúvaš.“ Helena sa zasmiala a podpichla Karola. ,,To preto, že si mladší a nemáš byť múdrejší než ja. Ale už nebudem taká tvrdohlavá, už som to pochopila.“