jakub murín – pohár skvelého beaujolais

„Mama, tvoje poutine je to najlepšie poutine, aké som v živote jedol!“ vykríkol Jackson, pričom v ústach prežúval posledné zvyšky večere. 

„Jack, máš 18 rokov a stále si sa nenaučil, že s plnými ústami sa nerozpráva… Nečudo, že nemáš žiadnu frajerku,“ pokarhal ho otec Thomas, ktorý popri večeri listoval stránky večerných novín.

 „Len opakuje to, čo vidí u teba, Tom, tiež by si aspoň pri večeri mohol odložiť tie noviny!“ poznamenala Margaret. 

„Marge, ja len efektívne využívam čas,“ odvetil muž a prevrátil novinový list. V istej chvíli začala domnelá hlava rodiny, päťdesiatnik Thomas, čítať nahlas: „Kanadská pošta príjme na všetky pobočky v Kelowne ľudí s chuťou pracovať.“

„Marge, naberáte nových kolegov? Vždy som mal pocit, že pošta o pracujúcich nemá núdzu…“ pýtal sa Thomas svojej manželky Margaret.

„Áno, Tom, práce je čoraz viac a ľudí stále menej a menej. Mladí ľudia dnes o prácu na pošte nemajú záujem. Je to práca nudná a mladí ľudia nechcú byť šedé myši uväznené v uniforme poštového úradníka…“odvetila Margaret.

„Mama, obdivujem ťa, že to tam ešte stále vydržíš. Ja by som v tvojej práci nevydržala ani týždeň…“ zapojila sa do rodinnej debaty 20-ročná Emma, študentka miestnej univerzity a dcéra manželov Margaret a Thomasa Gordonovcov.

Po večeri sa členovia rodiny rozpŕchli, Jackson odišiel do svojej izby trénovať na turnaj v počítačovej hre League of Legends, Emma sa obliekla a odišla do posilňovne a otec Thomas sa posunul len o pár metrov a sadol si k televízoru do obývacej miestnosti. Matka Margaret postupne presunula použitý riad z jedálenského stola do umývačky, odložila prestieranie, ručne umyla zaschnutú špinu z hrncov. Neskôr detailne vyleštila jedálenský stôl a nechtami odstránila aj tie najmenšie čiastočky špiny zaschnuté na jeho povrchu. Po uprataní si spomenula, že pri príprave poutine použila posledné zásoby čierneho korenia, otvorila preto zásuvku, v ktorej mala v abecednom poradí zoradené korenia od výmyslu sveta. Na papier si spísala zoznam korení, ktorých zásoba sa jej zdala nedostatočná. Rovnakú procedúru absolvovala pri invetarizácii všetkých druhov potravín, ktoré používala pri varení. Na záver umiestnila papier so zoznamom potravín na viditeľné miesto na povrchu chladničky a hrubou fixou naň napísala slovo „NÁKUP“. Thomas zatiaľ mlčky prepínal televízne stanice jednu za druhou. Jeho pozornosť si získal až prenos hokejového zápasu medzi Calgary a Edmontonom. Medzičasom si k nemu prisadla jeho manželka. Tom sa postavil z gauča, odišiel do kuchyne a onedlho sa vrátil s fľašou Beaujolais a dvoma pohármi. 

„Tom, musíme aj dnes večer pozerať hokej?“ spýtala sa Margaret.

„Marge, sezóna je skoro na konci, rozhoduje sa o účastníkoch playoff,“ odvetil Tom.

„Mám pocit, akoby sezóna ani nikdy neskončila. Myslím, že tých 22 rokov, čo sme manželmi, sa hrá stále jedna a tá istá sezóna a ja som bez ohľadu na to, či chcem, alebo nie, jej každovečerným účastníkom… Celý môj život je jeden veľký stereotyp. Ráno vstanem, pripravujem vám raňajky, odchádzam do práce rovnakým autobusom, v práci každý deň robím to isté… Prosím, dopraj mi aspoň dnes večer malú zmenu Thomas…“ 

„V poriadku, ja teda to Beaujolais vymením za Cabernet, ak ti to spraví radosť,“ pokúsil sa Thomas o vtip. Marge tento pokus nezachytila a pokračovala: „Je jedno, či to bude Beaujolais alebo Cabernet, dnes večer sa v televízii jednoducho nebude pozerať hokej!“ povedala Marge a zvýšila pritom hlas. Thomas spozornel a pochopil, že dnes to jeho manželka myslí vážne. Z konferenčného stolíka zodvihol ovládač od televízora, podal ho svojej manželke a venoval sa otváraniu fľaše vína. Poháre naplnil zhruba do polovice a jeden z nich podal svojej žene. Manželia si jemne štrngli pohármi, ktoré Marge zdedila po svojej starej mame. Sedeli mlčky a Marge prepínala stanicu za stanicou. „Covid, dane, šport, kriminalita… Mám pocit, že nič iné sa dnes ani nedeje,“ sťažovala sa Marge a naďalej prepínala televízne stanice. Jej pozornosť upútal až letecký záber kanadských hôr pokrytých lesmi. Spoločne s manželom sledovali dokument o kanadských drevorubačoch a mlčky popíjali z kvalitného Beaujolais. Margaret svoj pohár dopila výnimočne skôr ako jej manžel a ten jej ho ihneď obratne doplnil. V dokumente práve statný kanadský drevorubač vysvetľoval dôležitosť jeho práce v súvislosti s udržaním ekosystému kanadských lesov. 

„Thomas, to víno je dnes akési zvláštne,“ konštatovala Margaret.

„Ako to myslíš – zvláštne, je to najkvalitnejšie Beaujolais, ktoré naša firma distribuuje…“ odpovedal Thomas, ktorý sa profesne zaoberal obchodom s vínom a sám seba považoval za znalca.

„Neviem, je zvláštne… Nemyslím to v zlom, dnes mi veľmi chutí,“ povedala Margaret a dopila svoj druhý pohár.

„To vidím,“ s úškrnom zahlásil Tom a doprial svojej manželke aj tretí pohár. „Marge, som unavený a odchádzam spať. Neponocuj, vieš, že ťa vždy, keď málo spíš, bolieva hlava,“ zdôraznil Tom, pobozkal svoju manželku a opustil obývačku. Margaret venovala pozornosť predovšetkým televízoru a vínu. V dokumente sa striedali detailné spomalené zábery na prácu motorových píl s panoramatickými zábermi kanadských hôr a výpoveďami bradatých pilčíkov. V jednom momente sa Margaret zmocnil zvláštny pocit, ktorý nikdy predtým nezažila. Pocítila vo svojom vnútri absolútne prázdno, jej pozornosť smerovala k televíznej obrazovke. Nabrala pocit, že okrem nej samotnej a televízora neexistuje nič iné, žiaden gauč, konferenčný stolík, portrét starého otca… Že neexistuje ani samotná miestnosť. Stromy na panoramatických záberoch naberali zvláštne farby, niektoré boli fialové, niektoré čierne, iné zas ružové. Obývacou miestnosťou domu Gordonovcov medzičasom prešla dcéra Emma, ktorá svoju matku slušne pozdravila a odišla do svojej izby. Margaret jej príchodu nevenovala pozornosť, v zvláštnom tranze naďalej sledovala počínanie partie drevorubačov v lesoch Britskej Kolumbie. Vedela, že nie je opitá, a preto si do svojho pohára vyliala aj posledné kvapky vína. Vychutnávala si víno a čudesné pocity, ktoré zažívala pri sledovaní dokumentu. 

Do tmavej miestnosti sa rozoznel zvuk zvonca zaveseného pri dverách. „Vstávajte chlapi, dnes máte príliš mnoho práce na to, aby ste vyspávali…“ Margaret rozlepila oči a ihneď si uvedomila, že sa nenachádza vo svojej manželskej posteli. V prítmí miestnosti rozoznala poschodové železné postele, aké poznala z rozprávania svojho starého otca, ktorý slúžil počas druhej svetovej vojny v armáde. 

„Pohnite, chlapi, do piatich minút nech ste všetci von,“ zaznel od dverí mohutný hlas. Pri dverách rozľahlej miestnosti sa zapálilo svetlo a dovolilo Margaret lepšie sa zorientovať. Vedľa postele sa nachádzal vešiak, na ktorom visela hrubá zateplená flanelová košeľa, montérky s náprsenkou a reflexná vesta. Pod vešiakom stál pár vysokých topánok určených na pohyb v náročnom teréne. Margaret sa otočila na druhú stranu, kde sa nachádzal rovnaký vešiak a za ním navlas rovnaká železná poschodová posteľ. Zo spodnej postele vstal vysoký chlap oblečený v overale, ktorý vyzeral ako ribano, ktoré Margaretin manžel Tom používal pri hraní obľúbeného hokeja. Chlap z vešiaka chvatne zvesil montérky a košeľu a popri obliekaní slovne popoháňal Margaret: „Vstávaj, kamarát, ak to nestihneš, dostaneme sankciu. Nemienim znova pykať za niekoho iného. Ak do troch sekúnd nevstaneš, vytiahnem ťa odtiaľ sám,“ povedal chlapík so širokým úsmev. Svetlo smerujúce od dverí sa odrazilo od jeho zlatého zubu. Margaret pochopila, že je skutočne čas vstávať, odhrnula zo seba hrubú deku a uvedomila si, že je oblečená v rovnakom ribane ako chlapík oproti. Nechápajúc, čo sa okolo nej deje, pasovala sa s obliekaním montériek a nazúvaním vysokých topánok. Z vrchnej postele po vzore chlapíka zobrala hrubú čapicu a pracovné rukavice. Spoločne s ďalšími jedenástimi drevorubačmi obývajúcimi miestnosť vyšla dverami na dvor, ktorý bol osvetlený ranným svitom onedlho vychádzajúceho slnka. Na neveľkom dvore sa zoradili do radu podľa pozície ich postelí. Prví stáli tí, ktorých postele sa nachádzali najďalej od dverí. Margaret pochopila, že jej miesto je na konci. Z maličkej chatky, ktorá stála oproti budove, ktorú pred malou chvíľou opustila Margaret, rázne vyšiel statný drevorubač. „Tááák, na dnes takto! Prví štyria Extrém, ďalší štyria Lopota, dvaja za nimi dvor a Alan, ty si zober kolegu a ukáž mu dielňu,“ zahlásil statný drevorubač, otočil sa a zamieril do svojej chatky. Zvyšní chlapi sa v momente rozpŕchli, z neďalekého skladu zobrali motorové píly a sekery a v okamihu sa stratili v hlbokom lese, ktorý dvor obkolesoval. Margaret stále nechápala, čo sa okolo nej deje, otáčala sa okolo vlastnej osi až do momentu, keď pred ňou nestál Alan – chlapík, ktorý obýval susednú posteľ. „Tak ťa tu vítam, Campbell, neboj sa, všetko ti ukážem. Poď za mnou.“

Alan otvoril dvere dielne, ktorá sa nachádzala vedľa chatky, ktorú obýval statný drevorubač. „Musíme byť ticho, Campbell, veliteľ býva ráno mrzutý,“ upozorňoval Alan. V dielni zapol svetlo a Margaret upriamila svoju pozornosť na množstvo motorových píl, olejov, pilníkov, sekier a iných vecí potrebných k drevorubačskej práci. „Toto je dielňa, Campbell, tu začína každý nováčik. Dnes sa naučíš brúsiť reťaze,“ poznamenal Alan. Na pracovný stôl vyložil motorovú pílu a guľatý pilník rozmeru 4,8 milimetra. „Táák, Campbell, pilníkom ťaháš pod uhlom 45 stupňov, vždy v jednom smere, pomaly, vždy vodorovne voči reťazi,“ poúčal Alan a zároveň prezentoval aj názornú ukážku práce. „Sadni si a skús to sám.“

Margaret, ktorej stále neprišlo zvláštne, že ju Alan oslovuje cudzím priezviskom, si sadla na otočnú stoličku, ktorú poznala z vlastnej obývačky. Rovnakú totiž používala jej dcéra Emma pri hraní na klavíri. Pílu uchytila o stôl a nesmelým pohybom prvýkrát potiahla pilník cez zub reťaze. Alan spozornel, chvíľu Margaret pozoroval. Margaret pokračovala zub po zube s precíznosťou profesionála. Práca jej napočudovanie išla od ruky a Alan nosil stále ďalšiu a ďalšiu pílu.

„Campbell, nechceš si oddýchnuť? Robíš to isté už skoro štyri hodiny,“ spýtal sa Alan.

„Nie, som na stereotypnú prácu zvyknutá z pošty… Aj tam celé dni pečiatkujem listy. Prines ďalšiu pílu. A prosím ťa, prečo ma stále oslovuješ Campbell?“ odpovedala Margaret.

„Máš to napísané na štítku tvojej flanelovej košele,“ povedal Alan a namieril prst na Margaretinu hruď. Margaret, po novom Campbell, po krátkej pauze opäť brúsil pílu za pílou až dovtedy, keď sa na celý dvor nerozozvučal mohutný zvon umiestnený na stĺpe v strede dvora.

„Veliteľ zazvonil, to značí, že na dnes končíme. Poď za mnou,“ povedal Alan, zhasol v dielni svetlo, zavrel dvere a smeroval k neveľkej budove na opačnej strane dvora. „To je naša jedáleň, tu jedávame, zhovárame sa a po večeroch sledujeme televíziu,“ hovoril Alan počas toho, ako spoločne s Campbellom kráčali smerom k jedálni. Najedli sa spoločne so zvyškom drevorubačov. Po večeri sledovali televíziu až do chvíle, kedy veliteľ opäť nezazvonil na veľký zvon. Campbell mal mnoho otázok, avšak nenabral odvahu na to, aby ich položil chlapom sledujúcim televíziu. Druhé ráno, ihneď po tom, ako sa s Alanom odobrali na miesto svojho pracoviska, konečne prehovoril: „Alan, kde to som? Ja nie som Campbell, ja som Marge Gordonová, poštová úradníčka z Kelowny. Čo tu robím? Chýba mi moja rodina, včera to bolo príjemné rozptýlenie, ale dnes už chcem ísť domov,“ povedal Campbell s náznakom hystérie v hlase.

„Ááá, opäť tu máme ženu,“ spokojne zahlásil Alan a pokračoval: „Z času na čas sa tu ocitnú aj ženy, napríklad Hastings z partie Extrém je tiež žena, sekretárka riaditeľa banky. Problém však je, že v drevorubačskej partii niet miesta pre ženy, a preto každá, ktorá sem príde, automaticky nafasuje košeľu s mužským priezviskom, a tým pádom aj mužskú identitu,“ povedal Alan. Campbell len nechápavo mlčky krútil hlavou a pokračoval v brúsení reťazí motorových píl. Po chvíli zodvihol hlavu a prehovoril: „No dobre, ale ako som sa tu ocitol a čo treba urobiť pre to, aby som sa odtiaľto dostal?“ opýtal sa kolegu Alana.

„Každý sa tu ocitne inak, napríklad ja som sa tu zjavil po tom, ako som jedného dňa zaspal na parkovisku v kabíne svojho kamióna. Posledné, čo si pamätám, bolo, že som zastal na parkovisku medzi Vancouverom a Seattlom. Na tom parkovisku som počas dvadsiatich rokov, čo som jazdil rovnakú trasu, nikdy nezastal. V tej chvíli sa ma zmocnila neuveriteľná únava a neostávalo nič iné, len zastať a na chvíľu si zdriemnuť. No a zrazu som sa zobudil na posteli, na ktorej spávaš teraz ty,“ objasnil Alan.

„V poriadku, ale ako sa dá odtiaľto dostať?“ opäť sa opýtal Campbell.

„To presne neviem, povráva sa, že keď si snaživý a veliteľovi sa tvoja práca pozdáva, dostaneš sa až do partie Extrém a jedného dňa dostaneš úlohu spíliť magický fialový strom a ak to dokážeš, vrátiš sa späť k svojmu predchádzajúcemu životu… Niekedy sa však stane, že aj chlapi z iných partií jedného dňa zmiznú. Dokonca tvoj predchodca tu brúsil reťaze len tri týždne a zrazu, po tom, ako odišiel do sprchy, jednoducho zmizol.“ 

Deň za dňom ubiehali a Alan svojmu novému parťákovi v dielni časom vysvetlil všetko potrebné. Campbell skvele ovládal brúsenie reťazí, nastavovanie karburátorov a ostatný servis motorových píl. V istý deň zazvonil zvon v neobvyklom čase, Campbellovi sa zdalo, že to bolo okolo obeda. Vybehol teda aj s Alanom na dvor pred dielňu, kde už na nich čakal bradatý veliteľ. „Campbell, na tvoju prácu sú skvelé referencie. Od zajtra preberáš zodpovednosť za prácu na dvore.“

Druhý deň Campbell vstal a ihneď po raňajkách si prebral svoje nové pracovisko. Dvor, na ktorom spoločne s kolegom Charliem mali rozpiľovať obrovské kmene na metrovinu, bol dokonale uprataný. Campbell sa po vzore svojho skúsenejšieho kolegu ihneď chopil roboty a už počas prvého dňa obratne ovládal prácu s pílou a štiepacími klinmi. Na záver dňa ho kolega Charlie odmenil možnosťou vyskúšať prácu s hydraulickou štiepačkou a cirkulárkou. „Šikovný chlap,“ chválil Charlie kolegu pred bradatým veliteľom. 

Po istom čase si Campbella opäť predvolal veliteľ a zahlásil: „Campbell, v teame Lopota nám vypadol chlap. Si pripravený prevziať jeho miesto?“ Campbell, ktorý si v tom momente spomenul na Alanove slová o spílení magického fialového stromu ani na sekundu nezaváhal a ponuku prijal.

Druhý deň ráno smeroval s partiou kolegov do hlbokého lesa, v ktorom sa nachádzali ružové stromy. „Tak sa ukáž, počúvame o tebe samé chválospevy,“ povedal jeden z drevorubačov a vtlačil Campbellovi do rúk motorovú pílu. Campbell ju v okamihu naštartoval, niekoľkokrát naprázdno pošteklil plyn a rýchlym pohybom si kľakol k prvému stromu označenému na výrub. Strom v priebehu niekoľkých okamihov letel k zemi a spokojný Campbell s výrazom starého harcovníka pokračoval v práci. Campbellovu prácu z času na čas chodili obdivovať aj kolegovia z partie Extrém. Pozdávala sa im jeho precíznosť, kvalita práce a najmä to, že si svoje náradie po práci vždy detailne vyčistil. Campbella práca napĺňala, prestal vnímať, ako plynú dni a dokonca si časom zvykol aj na každovečerné sledovanie hokejových zápasov. Raz ráno pri odchode do práce si uvedomil, že už dlho nepremýšľal nad svojou rodinou, nad Thomasom, nad tým, ako sa darí Emme v škole a či si už Jack našiel konečne frajerku. Campbell vedel, že keď sa bude jeho práca pozdávať veliteľovi, dostane sa do partie Extrém a dostane príležitosť spíliť magický fialový strom. Z tohto dôvodu prijal aj veliteľovu ponuku zastúpiť kuchára a pripraviť drevorubačom večeru. Campbell vošiel do kuchyne a ako prvé otvoril chladničku, aby zistil, aké potraviny má k dispozícii. V chladničke našiel veľký kus bravčového mäsa, slaninu, blok syra a nádobu s vývarom z mäsa. V policiach našiel zásoby všakovakých korenín, množstvo zemiakov a cibule. Rozhodol sa teda partii statných drevorubačov prichystať poutine. Recept poznal dokonale. Kus mäsa nechal pomaly piecť ochutený zmesou korenia. Ošúpal zemiaky a nakrájal ich na dokonalé hranolčeky. Medzičasom z vývaru, syra a cibuľky pripravil omáčku. Mäso sa dopieklo, Campbell ho vybral z rúry a dvoma vidličkami roztrhal na kúsky. Hranolky na dvakrát vypražil na horúcom oleji. Medzičasom nachystal trinásť tanierov, na ktoré rovným dielom rozdelil hranolky, ktoré doplnil poctivou porciou trhaného bravčového. Do oboch rúk vzal hrniec, v ktorom bublala syrová omáčka. Naklonil hrniec nad prvý tanier. Omáčka zalievala zmes hranoliek a trhaného mäsa. 

„Mama, na tvoje poutine sa vždy tak teším,“s radosťou v hlase konštatoval Jackson a zvierajúc príbor jemne búchal po jedálenskom stole v kuchyni rodiny Gordonovcov.

„Jack, netrieskaj po tom stole, nie si malé decko,“ zahriakol svojho syna Thomas Gordon.

Campbell nalial syrovú omáčku na všetky štyri taniere, ktoré sa nachádzali na pracovnej doske. Prv, než sa otočil k stolu, kde sedela rodina Gordonovcov, skontroloval svoje oblečenie a uvedomil si, že už nie je drevorubačom. Je opäť Marge Gordonovou. Prvý tanier Marge položila tradične pred svojho muža, pokračovala dcérou Emmou a synom Jacksonom. Posledný tanier položila pred stoličku, na ktorej pri kuchynskom stole vždy sedávala. „Mama, vieš, že tvoje poutine je to najlepšie poutine, aké som v živote jedol?“ povedal Jackson a pokračoval: „Avšak dnes chutí veľmi zvláštne… Hranolčeky sú akési divné.“ Otec Tom buchol päsťou po stole a oboril sa na svojho syna: „Koľkokrát som ti povedal, aby si nekritizoval maminu kuchyňu?! Až si konečne nájdeš priateľku a vlastné bývanie, môžeš nám vyraziť dych vlastným poutine, ale dovtedy nekritizuj a jedz! Azda ti nestačí, ako sa mama o nás stará?“

„Nechaj ho, Thomas, vieš, že to nemyslel zle,“ povedala Marge. Po večeri Marge odpratala zo stola všetok použitý riad, uložila ho do umývačky, ručne vyčistila zaschnutú špinu z hrncov a detailne vyčistila stôl aj od najmenších fľakov od jedla. Jej muž Thomas ešte pred tým, ako sa chystal zasadnúť pred televízor a sledovať hokejový zápas, iniciatívne zobral smeti a išiel ich vyniesť do nádoby pred domom. Po návrate do interiéru zasadol do obývačky a zapol televízor. Marge stála v kuchyni a hlavou jej prúdilo množstvo myšlienok, stále nechápala, kde sa stratili všetci kolegovia drevorubači, kde sa stratil veliteľ, motorové píly a kolega Alan. Pri kontrole kalendára zistila, že od momentu, kedy si naposledy sadla k televízoru spoločne so svojím mužom Thomasom, ubehlo sotva 24 hodín. Pri pohľade na svojho muža vzrušene sledujúceho hokejový zápas vytiahla z poličky fľašu Beaujolais, dva poháre po starej mame, odkráčala do obývačky a prisadla si k mužovi. V prestávke zápasu sa chopila ovládača a prepínala stanicu za stanicou. 

„Marge, vieš, že tvoju kuchyňu by som si nedovolil kritizovať. Tvoje poutine bolo však dnes naozaj zvláštne. Dúfam, že si nevyprážala tie hranolčeky na oleji na mazanie motorových píl, od ktorého som dnes vyhadzoval prázdnu fľašu?“ opýtal sa Thomas. Marge sa ticho uškrnula, priložila si k ústam pohár po okraj naplnený kvalitným Beaujolais a schuti sa napila. Chvíľu sa dívala svojmu mužovi priamo do očí, až napokon upriamila pozornosť na dokument, v ktorom statný kanadský drevorubač vysvetľoval dôležitosť jeho práce v súvislosti s udržaním ekosystému kanadských lesov.