lucia michálková – predvečer vianočný

Videl som ich skôr, ako sa ozvalo nesmelé zaklopanie na dvere. Množstvo malých telíčok, nasledované tými vysokými, už dospelými. Brodia sa snehom k domu z dreva, ktorý sa mal tváriť opustene. Ja blázon. Myslel som si, že sem nikto nepríde. Najbližší dom bol vzdialený dobrých päť minút cesty. Náročky som neodhŕňal sneh, aby si všetci mysleli, že po tej tragédií sem už nikto nechodí.

Klopanie sa ozve z výšky môjho pása. Je také tiché, že ho skoro nepočujem. Viete, čo tiché nie je? Oni! Najhorší ľudia na svete. Koledníci. Skôr ako stihnem zareagovať, začnú tou najväčšou vianočnou odrhovačkou, akou sa dalo začať. Áno, začnú spievať Rolničky.

„Rolničky, rolničky, kto vám dal ten hlas?“ podráždene si mrmlem spolu s nimi. Každým slovom spievam stále hlasnejšie a hlasnejšie.

„Ježiško, maličký a či ĽUDIA NA VERANDE, KTORÍ BY UROBILI NAJLEPŠIE, KEBY VYPADLI?!“

posledné slovo vykríknem tak nahlas, až ma rozbolí v krku. Začnem kašlať, pľúca mám v jednom ohni. Režú ma, pália, bolesť mi vháňa do očí slzy. Ale akoby som tam ani nebol. Veselý spev a detský smiech sa rozlieha pred chatou aj naďalej.

Len čo sa moje pľúca aj srdce upokoja, vsuniem bosé nohy do papúč pri foteli. Z pravej na mňa vykukne palec s ukazovákom. Akoby sa mi smiali. Haha, pozri sa, ako vyzeráš, pozri, ako si dopadol. Z operadla strhnem starý župan, ktorý drží pokope len vďaka množstvu záplat a jeho dobrej vôli. Ale stále lepšie, ako keby ma mali tie decká vidieť len v trenírkach a sivom tielku. Vlastne je biele, sivú farbu mu dodávajú len mastné fľaky z niekoľko dní starých rybích prstov, čo som mal na raňajky. Rachot rozbíjajúceho sa skla mi zvestuje, že na župane bolo niečo položené. Pri nohách sa mi rozletia zelené črepiny z jednej z mnohých fliaš, ktoré mi robia spoločnosť. Zvresknem od bolesti. Jedna črepina sa mi vryje do toho hlúpeho zvedavého palca. Chvála Bohu, že aspoň tá fľaša bola už prázdna.

Na nálade mi to však nepridá. S hnevom býka a silou starca sa dokymácam k dverám. Za mnou sa tiahne krvavá čiara, akoby bol môj palec mäsožravý slimák, ktorý práve dovečeral. Chvíľu mi trvá, než trafím kľúčom do dierky. Pootočím ním, až kým nezačujem tiché cvaknutie a prudko roztvorím dvere. Cítim, ako sa tackám. Ak by som sa ich nedržal, pravdepodobne by som sa rozpleskol na zem rovno pred tých otravných koledníkov. Alebo na nich, čo nie je úplne najhoršia predstava.

„Povedal som, aby ste VY-PA-DLI!“ zvresknem opäť, skôr ako stihnú pesničku o rolničkách vôbec dokončiť. Tentokrát to vyslabikujem na vzor nášho skoro pána prezidenta. Oči mi začnú preskakovať  z jednej zababušenej gule na druhú. Pod množstvom vrstiev oblečenia, šálov, čiapok a rukavíc im nevidím do tvárí, ale ohromujúce ticho, ktoré nastane, mi napovie, že tentokrát som dosiahol svoj cieľ. Jedna z tých menších gúľ začne vzlykať, smrkať a robiť všetky tie nechutné veci, ktoré robia urevané decká.

Skôr, ako sa stihne ozvať veľká guľa, tresnem im dverami pred nosmi tak silno, ako to len dokážem bez toho, aby som stratil rovnováhu. Keby som bol v príbehu, pravdepodobne by sa zatriasli pánty. Ale toto je realita. Nič také bizarné sa nestalo. Teda až na môj mäsožravý palec. Naspäť odkrivkám ku kreslu, zvalím sa naň a chytím do ruky ďalšiu fľašu piva. Palcom druhej ruky pridám zvuk na rádiu, aby prehlušil detský plač a rozhorčené nadávanie niektorej z gúľ pred mojimi dverami.

Pamätám si, keď sme túto chatu so Sárou kúpili. Vtedy sme boli ešte len zasnúbení, plní ideálov o svete a za toho druhého by sme skočili do ohňa, ak by ho to urobilo šťastnejším. Sára si to tu zamilovala okamžite. Samozrejme, rozumel som jej. Drevený zrub bol z troch strán obklopený horami. Stromy boli také vysoké, že čierne vrcholce akoby sa dotýkali nebies. V noci bola obloha plná hviezd. Človek len veľmi zriedka potreboval baterku, aby si posvietil na cestu. Štvrtú stranu zrubu obklopovalo jazero s tou najčistejšou vodou na svete. Bez problémov ste mohli vidieť až na dno. Aj poloha bola viac ako výhodná. Od ostatných obyvateľov dosť ďaleko, takže nám nikto nebehal po pozemku a zároveň nie tak ďaleko, aby sme nemohli ísť do obchodu po ďalšiu fľašu vína aj peši.

Sára milovala vysedávať v kresle, počúvať Bacha, Chopina a iných „velikánov“, ako ich sama nazývala a sledovať pri tom plamene tancujúce v ohnisku. A ja som miloval Sáru. Bola vtipná, milá, krásna a občas, keď si niečo zaumienila, naozaj neznesiteľná. Vždy, keď nad niečím silno uvažovala, pery sa jej skrútili do písmena O a nos sa mierne pokrčil. A keď varila a myslela si, že ju nevidím, začala spievať, vlniť štíhlymi bokmi a pohadzovať svojimi dlhými vlasmi farby hrdze. Samozrejme, potom ich bolo plné jedlo, ale každý jeden som nenápadne vybral. Stálo to za tých pár chvíľ, keď bola naozaj uvoľnená a sama sebou. A nebudeme si klamať, jej vrtenie bokmi ma rozpaľovalo viac, ako keď ku mne nahá v noci ľahla.

A potom sme sa zobrali, narodil sa Tomáš mladší a dva roky po ňom Katka. Väčšinu času sme začali tráviť v našom bratislavskom jednoizbovom byte, ktorým sa stále ozýval  detský plač a nahnevané výčitky Sáry.

„Nikdy mi nepomáhaš!“ vrieskala ako zmyslov zbavená, „celý deň len sedíš na tom prehnitom gauči a piješ! Veď sa pozri na seba!“

„Na tom prehnitom gauči,“ vyletel som na oplátku zasa ja, „sedím, pretože som prišiel po dvanástich hodinách z roboty! Myslíš, že je také jednoduché vás uživiť?“ V tomto momente sa k nášmu kriku pridalo ešte hlasnejšie detské rumázganie a recept na otvorenie ďalšieho piva bol na svete. Bolo nám tesno, ale väčší byt sme si v hlavnom meste naozaj nemohli dovoliť. Sťahovanie tiež neprichádzalo do úvahy kvôli mojej práci. A chatu som odmietal predať. Síce sme na ňu išli len párkrát za rok, ale stále predstavovala časy, keď sme boli naozaj šťastní a bezstarostní. Nikdy by mi nenapadlo, že práve toto miesto pokoja sa stane zdrojom nášho najväčšieho nešťastia.

Bola to jedna z tých zím, kedy je všetko zasnežené, ale nie dosť pevné na to, aby to vydržalo. Sára išla k rodičom po darčeky. Mojou úlohou bolo zobrať deti na chatu a počkať ju tam. Tiež to bol jeden z tých dní, kedy sa Tomáš a Katka naozaj nevedeli vpratať do kože. Stále kričali, skákali, bili sa.

„Čo keby si zobral sestričku a išli ste sa guľovať?“ povedal som s predstieranou ľahostajnosťou po tom, čo mi Tomáš drgol do fľaše a rozlial skoro celé pivo. Úprimne to vo mne vrelo, najradšej by som ho remeňom zbil tak, že by si týždeň nesadol. Sára však odsudzovala akékoľvek fyzické tresty.

Len čo v chate opäť zavládlo božské ticho, otvoril som si ďalšiu fľašu a opäť sa uvelebil do kresla. Musel som zaspať. Prebral som sa až na pískanie gúm a taký žalostný krik, že mi netrhalo len ušné bubienky, ale aj srdce. Vedel som, čo sa stalo, len čo som sa vytackal von. Sára kľačala pri zamrznutom jazere, v ktorom sa črtala diera. Vedľa nej stál uplakaný Tomáš. Katka pri nich nebola. Nemohol som sa pohnúť. Stál som tam paralyzovaný. V ušiach mi začalo šumieť, akoby som bol staré pokazené rádio. Každý jeden kábel v mojej sústave dostal skrat, neschopný viac rozmýšľať, hýbať sa, nadýchnuť sa. Hrdlo a trup mi zvierali obrovské kovové obruče, tlačili na bránicu a snažili sa zo mňa dostať aj poslednú čiastočku vzduchu, ktorý mi ešte ostal. Jediné, čo som dokázal, bolo bezmyšlienkovito sa pozerať pred seba. Nič ma neprebralo. Ani Sárin krik, ani ľudia z dediny, ktorých privolal, ani jej prosby, buchnáty, nadávky a zúfalé vzlykanie. Keď som sa konečne dokázal pohnúť, len som vyvrátil hlavu do neba. Bolo čisté, bez jediného obláčika. Lietala na ňom len malá, pomaly sa vzďaľujúca čierna bodka. Šum v ušiach mi nahradila hudba. Pomalá, ťahavá melódia, ktorá akoby chcela vyliečiť moje zranené srdce. Vedel som, že je to nemožné. Vedel som, že moja nádej a šťastie umreli spolu s malým dievčatkom, ktoré teraz leží na brehu jazera len vo svojich obľúbených červených šatách a zimných topánočkách. Sú nenávratne preč, potopené na dne spolu s kabátikom, ktorý sa jej musel vyzliecť. Zvláštne, že jej nie je zima.

Naposledy som Sáru videl na pohrebe. A potom som ostal len ja, táto chata, moje milované pivo a samota. Nekončiaca, chladná a vypočítavá samota.

Z myšlienok ma vytrhne až klopanie na okno. Na podokenici stojí tá najväčšia vrana, akú som kedy videl. Vyzerá, akoby ma sledovala. Múdre čierne očká upiera dnu, dokonca sa mi zdá, že na mňa aj žmurkla. Potom našuchorí čierne perie, ktoré pod svetlom z lampy začne hrať všetkými farbami dúhy a vznesie sa k tmavnúcej oblohe. Musel som byť naozaj dlho stratený vo vlastnej hlave. Pred mojimi dverami je konečne to sladké ticho. Všade je ticho. Ešte aj rádio zmĺklo. Už asi pre mňa viac nemá utešujúce slovo. Zrazu všetko zhasne, akoby niekto sfúkol sviečku. Spolu s chatou sa ponorím do takej ťažkej tmy, že ma začne tlačiť na hrudi, dusiť ma. Obloha, ktorá pred pár chvíľami len tmavla sa zahalí do tej najhlbšej čiernej, akú si ľudská myseľ dokáže predstaviť. Nie je na nej jedinej hviezdy, ani len kúsok mesiaca. A tá zima. Nemusím nič vidieť, aj tak viem, že s každým výdychom napĺňam miestnosť parou. Prsty sa mi skrúcajú a snažia sa nájsť aspoň malý zdroj tepla. Nohy sa klepú.

Kútikom oka predsa len zazriem zdroj slabého zeleného svetla. Otočím hlavu k dverám, ktoré sa hýbu v nápore vetra. To by vysvetľovalo tú zimu. Zdrojom svetla bolo jazero. Jazero, v ktorom sa črtala diera. Srdce v hrudi mi začne silno biť. Na krku vyskočia zimomriavky a napriek zime sa mi po chrbte  v cícerkoch   spustí   ľadový   pot. Rýchlo   nahmatám   telefón,   zapnem   na   ňom   baterku a rozhliadnem sa okolo seba. Od dverí sa na zemi tiahnu akoby… stopy? Niekto sa sem musel vlámať a vyhodiť poistky! 

Bosými nohami sa postavím na ľadovú zem. Zo šufla vytiahnem svoju pištoľ značky Ruger a zatajím dych, aby mi neušiel ani len najtichší zvuk. Netrvá dlho a dosky nad mojou hlavou potichu zavŕzgajú pod niečou váhou. Nikdy som sa nepovažoval za odvážneho človeka. Radšej som utiekol, než sa zapojil do nejakej bitky. Tentokrát ma však adrenalín začne hnať dopredu. Niekto sa mi vlámal do chaty a ešte k tomu na Vianoce! V ušiach  počujem, ako mi bije srdce. Je to pravidelný, silný a ustrašený tlkot. Potichu sa začnem po schodoch štverať hore. Všetko by išlo podľa plánu, ak by vrchná doska pod mojou váhou nezastonala. Viem, že je moje krytie prezradené. A aby toho nebolo málo, telefón hlasno zapípa, aby mi oznámil, že ho treba nabiť a baterka zhasne. Doprdele!

„Viem, že si tu!“ vykríknem do tmy, dúfajúc, že zlodeja aspoň vystraším. Dobre, možno nie som až taký odvážny. Žiarovka nad mojou hlavou začne nepravidelne blikať. Je to slabé, tlmené svetlo. Stačí však na to, aby som videl na votrelca.

„Ahoj, ocko,“ ozve sa slabý dievčenský hlások. Nie. Nie, to nie je možné. A predsa som jasne videl, že tam stála. Napriek slabému a len občasnému svetlu ju vidím úplne jasne. Kučeravé vlásky však nie sú viac ryšavé. Sú tmavé, mokré a prilepené k detskej tváričke. Kvapky, ktoré dopadajú na zem, pod ňou tvoria malú kaluž. Tie plné, životom sfarbené líčka, ktoré som videl každú noc v snoch, sú prepadnuté. Pokožku má bledú, akoby bola vytvorená z kameňa, červené šaty na detskom telíčku len visia. Oči vypúlené a potiahnuté nechutnou vrstvou niečoho sivého a už od pohľadu mazľavého a pery modré.

Najdesivejšie však je, že na pleci jej sedí tá najväčšia vrana, akú som kedy videl. Pazúry jej zarýva hlboko do oblečenia, kvapká z nich čierna tekutina, ktorá sa až nápadne podobá na krv. Je však hustejšia, tmavšia a zapácha po síre. Pri každom pohybe malých nožičiek sa látka viac natrhne a na zem spadne ďalší kúsok mäsa. Občas sa zo zhnitých pozostatkov vytlačí do tmy malý červ, ktorý je už nasýtený rozpadajúcim sa detským telom. Spolu s mäsom začne na zem padať aj koža. Najskôr sa odlupuje z nôh. Priam počujem mľaskavý ťahavý zvuk, keď sa tie kusy oddeľujú od tela. Jeden zvlášť veľký jej vypadne aj spod šiat. Podľa bradavky, ktorá sa na ňom črtá, nemusím dlho rozmýšľať, odkiaľ sa oddelil. Vzduch naplní dusivý zápach rozkladu, ktorý sa mi dostáva každým nádychom viac a viac do pľúc. Napne ma. Cítim, ako sa mi žlč dostáva do hrdla a mne neostane nič iné len sa prehnúť          a začať dáviť. Dievčatko tam však stojí, akoby sa nič z toho nedialo.

„Prečo si ma nezachránil, ocko?“ opäť prehovorí. Hrdlo sa mi začne sťahovať. Ruky sa mi dotkne niečo ľadové a mokré. Nie niečo. Päť malých detských prstíkov studených ako  voda v zamrznutom jazere. Intuitívne cúvnem.

„Nie si skutočná,“ zamrmlem. Nemôže byť. Moja Katka je už päť rokov mŕtva. Zobuď sa. Zobuď sa! ZOBUĎ SA!

Už to neznesiem. Musím utiecť od tej detskej premočenej postavy. Ako zbabelec sa otočím a potme zbehnem dolu schodmi. Musel som sa prerátať, pretože skočím do prázdna. Tvrdo dopadnem. Nohy sa mi podlomia v kolenách, telo dopadne na studenú zem a začnem sa kotúľať po zvyšných schodoch dole. Zastaví ma až stena oproti. Telom mi prejde ostrá bolesť. Mám pocit, že lebka, ktorá dostala najsilnejšiu ranu, sa mi každú chvíľu roztvorí a mozgová tekutina sa vyleje predo mňa. Nie je však čas na zisťovanie zranení. Po stene sa vytiahnem opäť na nohy. Svetlo. Potrebujem svetlo. Svetlo a pomoc.

Opäť sa rozbehnem, tentokrát naspäť ku kreslu. Cítim, ako sa mi do chodidiel zarývajú kusy skla z rozbitej fľaše. Trhajú mi kožu na malé kúsky. Otvárajú rany, z ktorých sa valí krv. Panebože, a tá bolesť! S výkrikom raneného zvieraťa sa zvalím do kresla. Svetlo. Potrebujem svetlo! Kde je tá skurvená nabíjačka?! Konečne sa mi podarí nahmatať kábel. Strčím ho do telefónu a opakovane stláčam tlačidlo zapínania.

„No tak, pohni sa, ty stará šunka!“ zvresknem frustrovane. Na krku zacítim studený závan. Telefón sa konečne zapne. Z úst sa mi vyderie víťazoslávny výkrik. Od potu vlhkými prstami zbesilo klikám na ikonku baterky, až kým sa miestnosť konečne nezaplní teplým žltým svetlom.

„Prečo si ma nezachránil ocko? Prečo si ma nezachránil?“ slová sa začnú ozývať všade okolo mňa. Je nimi naplnená celá miestnosť. Všade na stenách sa objavujú mokré detské písmená. Telom mi prechádza triaška. Zbesilo sa obzerám okolo seba, baterkou mierim do každého kúta v miestnosti a snažím sa nájsť smer, z ktorého hlas vychádza. Neúspešne. Obklopuje ma, vrýva sa mi do srdca a trhá ho na maličké kúsky, ktoré už nikdy nebudem schopný dať dokopy. Cítim, ako sa mi to zničené srdce sťahuje. Vydesene trepoce, snaží sa ujsť z mojej hrude, preč od tejto hrôzy.

„Mrzí ma to!“ vykríknem. „Mrzí ma, že som tam nebol. Že som ti nepomohol. Je to moja vina. Nikdy som nemal uprednostniť fľašu pred rodinou. Nikdy som ťa nemal opustiť. Ani tvoju mamu a brata.“

Z úst sa mi začnú nekontrolovane rinúť vzlyky. Zničil som svoju rodinu. Zničil som jediné, na čom mi kedy záležalo. A kvôli čomu? Pár fľašiam horkého piva! Nikdy som si ich skutočne nevážil. Nikdy som si neuvedomil, že sú to tí, vďaka ktorým bol môj život taký skvelý. Milujem ťa, Sára. Milujem ťa, Tomáš. Prepáč mi to, Katka.

Na pleci opäť cítim studené detské prsty. Stojí tam, ožiarená svetlom. Nie  je  to ako v seriáli Stratené duše, kedy sa duch zmieri so svojim osudom, nadobudne krajšiu podobu a odíde na druhý breh. Práve naopak. Pod svetlom z baterky vyzerajú Katkine líca ešte prepadnutejšie, pokožka viac sivastá a kruhy pod tými očami bez života sú tmavšie. Na pleci jej stále sedí ten čierny vták, prepaľuje ma očami múdrejšími ako celý svet, pozerá sa mi rovno do mojej prehnitej duše. Pomaly otvorí zobák. Čakám, že začne krákať, možno sa na mňa vrhne, vyďobe mi oči, obžerie kosti. Z hrdla operenca však nevyjde typický nepríjemný zvuk, akým vrany ohlasujú svoj príchod, ale hudba. Pomalá, ťahavá melódia, ktorá akoby liečila smútok v mojom srdci a celila rany na duši. A potom sa opäť ponorím do tmy.

Inšpektor Kľúčik si vyčerpane pretrie tvár. Keď sa zobudil do priam rozprávkovo zasneženého rána, ani len na um mu nezišlo, že ho budú čakať ešte nejaké povinnosti. Skôr, ako stihol manželke popriať dobré ráno, mu zazvonil telefón. A teraz tu stojí, v najkrajšej chate, akú kedy videl a pozerá sa na zúbožené telo pred sebou. Podľa zložky, ktorú mu strčili do rúk hneď pri vchode, ide o 46-ročného Tomáša Vavrinca, s trvalým pobytom v Bratislave. Všade okolo muža sú porozhadzované prázdne fľaše od alkoholu, ohorky cigariet a chatou sa rozlieha hudba z rádia. Pomalá, ťahavá melódia, ktorá priam dotvárala tú príšernú scenériu.

„Zdá sa, že si rád vypil, čo?“ čupne si pred chladnúce telo.

„Pred piatimi rokmi sa mu v tomto jazere utopila dcéra. To by dohnalo k alkoholu každého,“ odpovie mu kolega. Inšpektor prevráti očami. Niekedy sa ten chlap správa, ako keby zožral všetku múdrosť sveta.

Pohľad mu padne na mužove nohy na zemi. Prsty aj chodidlá má pokryté skoro zaschnutou krvou. Opatrne zdvihne jednu z nich. Musel stúpiť na črepiny z rozbitej fľaše. Ktovie, možno by taká tragédia naozaj každého donútila, aby sa pokúsil utopiť v alkohole a zabiť sa všetkej bolesti.

„Dokonči to tu,“ prikáže kolegovi, postaví sa na nohy a z rúk si opráši neviditeľné čiastočky prachu. „Ja sa musím vrátiť domov, Zdenka potrebuje pomôcť so zabitím kapra,“ pousmeje sa nad zlým výberom slov. Mal by mať výčitky, že tu ostatných necháva samých, zatiaľ čo on sa vráti do tepla domova. Ale je Štedrý deň a on ho chce stráviť so svojou manželkou a deťmi. Musí s nimi začať tráviť viac času. Musí si ich užiť, kým sa dá, pretože, ako sa zdá, nič a nikto nemusí byť v našich životoch navždy.

Len čo vyjde von, z verandy vzlietne tá najväčšia vrana, akú kedy videl a stratí sa v diaľke.