petra laurová – rok, čo všetko zmenil

August 1971 – August 1972

18. august 1971

Letné mesiace v roku 1971 boli napočudovanie chladnejšie, než je obvyklé, v tak slnkom zaliatej krajine, ako je Kalifornia.   

Malá Kinley dnes oslavovala svoje siedme narodeniny. Biele šaty s modrými bodkami zdobili jej útle telíčko. Jemné plavé vlasy zviazané červenou mašľou do úhľadného vrkoča jej v  kučerách padali tesne pod lopatky. Nežnú bielu tvár zdobil úsmev plný bielych zubov a šibalsky modré oči, ktoré hrali nadšením.

Vedela to. Dnes je konečne ten deň. 

Okrem osláv svojich narodenín, dostane ten najkrajší darček. Darček v podobe návratu milovanej osoby. Osoby, ktorá jej pred spaním rozprávala dlhé príbehy, učila ju jej prvé kroky a fúkala odreniny z nespočetných pádov na bicykli. Láskavé modré oči a pieskové vlasy, sem-tam popretkávané šedinami. Vrásky, zdobiace prívetivú tvár jej otca, v sebe odrážali roky života. Obrovské dlane, neraz skrývajúce tie jej vo vrúcnom stisnutí, pred neistým nástupom do škôlky či prvým krokom prechádzajúcim školské brány. 

Všetko bolo pripravené. Dievčatko krásne oblečené, jahodová torta v strede verandy, sedem sviečok pripravených na hrejivé plamienky, ktoré spolu s rodičmi tak radostne sfúkne. Mama ešte dokončovala posledné prípravy, Kinley videla, že je rovnako netrpezlivá a plná očakávaní ako ona sama. 

Deň plynul. Skoré ranné lúče nahradilo hrejivé a teplé poludňajšie slnko. Napriek tomu, že august bol chladnejší než obvykle, odmietla svetrík, ktorý jej mama ponúkla a naďalej v bielych šatách stála pri torte a vyzerala do diaľky. Hoci vo vnútri cítila istý nepokoj, na sebe to znať nedala. Stále sa usmievala a očami prečesávala úzky chodník, pred ich pobrežným domčekom. 

Slnko začalo zapadať. Kinley zaspala na hojdacom kresle, prebudili ju až mamine tlmené vzlyky. Rozospaté oči zaostrila na dvoch cudzích mužov v uniformách. Jeden s kamenným výrazom v tvári skenoval okolie domu, druhý podopieral mamu a podával jej vreckovku. Nerozumela tomu. Na rozdiel od známej a milovanej postavy otca videla len dvoch cudzích mužov. Postavy, ktoré spôsobili, že jej mama plače. Rozbehla sa k nim, objímajúc mamu za pás, kam nanajvýš dosiahla. Odtlačila tým muža, ktorý ju predtým podopieral. Vedela, že takto to byť nemá. Cítila, že sa stalo niečo, čo rozhodne nebolo na programe v deň jej narodenín. Zimomriavky prebehli jej úzku šiju. Nič nebude tak ako predtým, pomyslela si.

7. február 1792

Zo sna malej Kinley ju prebrala zima a silný vietor, ktorý v návaloch bojoval proti ich biednemu príbytku. Chatrč, do ktorej sa pred pol rokom presťahovali ani zďaleka nepripomínala jej milovaný domov na pobreží. Slnkom zaliatu verandu a nekončiaci výhľad na horizont či príjazdovú cestu vysypanú mäkkým pieskom a drobnými kamienkami. 

Proti treskúcej zime sa spolu s mamou snažili bojovať zakladaním a udržiavaním ohňa v malom krbe v rohu miestnosti. Vyhnanstvo. Presne tak vnímala miesto, kde sa už šesť mesiacov snažili prežiť. 

Vraj za to mohol otec. Dlhé osamelé večery na fronte trávil hraním pokru. Hazard ho úplne pohltil a prebedákal všetky ich úspory. Založil dom, o ktorý napokon prišiel. Presne tieto informácie im prišli oznámiť dvaja muži v uniformách v deň jej siedmych narodenín. Odvtedy spolu s mamou žijú v tejto chatrči. Strata domu nebola pre ňu najbolestivejšou spomienkou. Tá sa viazala k strate milovanej osoby. Prisilným bodnutím do srdca bola správa, že jej otec je kvôli finančným problémom odsúdený na trest smrti. 

Nerozumela tomu. Neverila tomu. Otec bol predsa spravodlivý, čestný a najláskavejší človek, akého poznala. Muž na správnom mieste. Daň sa jej preto zdala neprimeraná. Celé to nedávalo zmysel, prípad bol zahalený rúškom tajomna. Nevedeli nič viac. Vojenské ústredie vraj nemalo povolenie podať im bližšie informácie. Ako môžu len tak odsúdiť človeka na trest smrti? O život mal prísť jej milovaný otec, presne rok od toho hrozného oznámenia. V deň jej ôsmych narodenín. Mal to byť jej najkrajší rok, no stal sa nočnou morou. Spolu s mamou ju prežívali už nekonečných šesť mesiacov. 

17. august 1972

Bolo leto. Letá v Kalifornii sú hrejivé a príjemné. Pred chatrčou sa príjemne sedelo aj do neskorých večerných hodín. Už takmer 8-ročná Kinley spolu s mamou pripravovali spoločnú večeru. Fazuľa v paradajkovej omáčke s varenými zemiakmi, dookola sa opakujúce jedlo, ktoré Kinley nemohla už ani cítiť. Vedela, že to nemôže vyjadriť nahlas, mama sa naozaj snažila. V predzáhradke dokázali vypestovať jedine fazuľu a zemiaky. Aj to málo bolo pre nich vzácne. Vždy pred večerou sa vybrala do lesa, nazbierať bylinky na obľúbený ľadový čaj. Vzala si košík, baterku a do vrecka na menčestrovej sukni jej mama pred odchodom vhodila červenú píšťalku. Mali taký zvyk. Ak by sa stalo čokoľvek, Kinley nahlas zapíska a mama bude vedieť, kde ju má hľadať. Les bol síce hustý a rozsiahly niekoľko desiatok kilometrov, dcéra však vedela, kam ísť, aby sa príliš nevzdialila. 

S mäkkým svetlom vyžarujúcim z baterky a košíkom v ruke sa vydala na každodennú prechádzku. Nebála sa. Les poznala. Spievala si známe tóny uspávanky, ktorou ju jej milovaný otec utešoval vždy, keď sa bála alebo nevedela zaspať. S jemnou melódiou sa ponárala hlbšie a hlbšie do tajomného lesa, dúfajúc, že tie najlepšie bylinky sa skrývajú práve tam. Myslela na otca, spomínala na šťastné chvíle s oboma rodičmi v ich milovanom dome na pobreží. Bola šťastné dieťa. 

Hlavu zamotanú v predstavách prebral až silný a tupý náraz. Dostala sa hlboko do lesa, kde pôdu pod nohami chránili husto rozvetvené korene, prečnievajúce do spleti dlhých a nebezpečných motúzov. Nešťastne sa jej malá nôžka zakliesnila pod hrubým a vlhkým dreveným chápadlom. Nie a nie s ňou pohnúť. Zakaždým, keď sa ju snažila vyslobodiť, koreň sa jej zaryl hlbšie do kože. Husté červené kvapky krvi jaj zmáčali pančuchy, presiakli cez mäkkú tkaninu a v tichosti dopadali na zem. Bola zúfalá, kričala, volala o pomoc. Nohou kmásala zo strany na stranu, až sa takmer úplne vysilila a od bolesti nevládala nič iné, než plakať. 

Píšťalka! V hlave sa jej zobrazila malá červená pomôcka, ktorou chcela z plného hrdla zavolať na mamu. Presne tak, ako to mali dohodnuté. Spočiatku sa tomu smiala. Považovala mamu za príliš starostlivú, ochranársku. Teraz nemohla cítiť väčšiu vďačnosť voči tomuto nápadu. S nadšením siahla do vrecka menčestrovej sukne, avšak bezúspešne. Siahla druhýkrát, tretíkrát, až vrecko prevrátila úplne naruby. Bola presne tam, chránená tkaninou hrubej látky. Nerozumela tomu. 

Kinley si okamžite začala splietať posledné hodiny v hlave. Je to ako keď spustíte tlačidlo spätného prehrávania v kazetovom prehrávači. Vidíte všetko, čo ste robili, len v opačnom smere. Pevne zatvorila oči, aby si predstavu mohla ešte lepšie zhmotniť do spleti momentov. 

Po ceste lesom bola nerozvážna, stratila sa vo vlastnom svete, ako už niekoľkokrát predtým. Popri pospevovaní uspávanky začala tancovať a poskakovať húštím. Myslela pri tom na svoju najobľúbenejšiu rozprávku. 

Ona, mama a otec na lúke posiatej púpavami. Jarné slnko prebúdzalo všetko k životu. Rastlinkám dodávalo potrebné teplo a svetlo, zvieratká šteklilo svojimi hrejivými lúčmi. S Kinley sa slnko vyšantilo v podobe drobného nosa, posiateho niekoľkými pehami. Mama jej vždy vravievala, že je jej najkrajšia lienka sedembodková. Ona sa kvôli tomu čertila a nahnevaná odfukovala na mäkkej tráve so steblom medzi zubami. Otec bol taký prístav. Raz dal za pravdu mame, raz Kinley. Bol spravodlivý, milujúci, nenahraditeľný pilier, ktorý držal ich rodinu pohromade. Čo by dala teraz za prežitie toho momentu ešte raz. Za teplo sálajúce z otcovho tela a mamin smiech. Za štebot vtáčikov, ich usmiate tváre a dokonalý obrázok ako z rozprávky o tej najšťastnejšej rodine. 

Potriasla hlavou, otvorila oči, ktoré si museli zvyknúť na tmu a lepkavé ticho, pomaly sa plaziace z nekonečného lesa. Vytratila ju. Píšťalka – jediný spôsob záchrany – bola kdesi, ani nevie, kde. Prisľúbila si, že už nikdy nebude snívať za bdela. Nedovolí spomienkam predrať sa na povrch a odhaliť jej zraniteľnosť. Odkedy otec odišiel, nič sa nezmenilo. Spomienky jej ho nevrátili. Ba naopak, dostávali ju do ešte väčších problémov. Nikdy viac, pomyslela si a zhlboka sa nadýchla ťaživého nočného vzduchu. Pľúca ju zaštípali, no príval kyslíka dodal silu vyštverať sa na nohy. Cez zaťaté zuby odignorovala bolesť a opatrne sa pokúsila vyslobodiť zo zovretia koreňov. Stačilo pár opatrných pohybov a náhly pocit uvoľnenia sa dostavil. Sama zhíkla od prekvapenia a úľavy, očami smerujúcimi k zranenej nohe. Párkrát ňou pohla a opatrne na ňu stúpila. Bolesť sa na chvíľu vrátila, ale nebola ani zďaleka taká prenikavá. Široko sa usmiala a na znak malého víťazstva stisla ruky do pästí. Bola voľná. Mohla sa pokúsiť nájsť cestu domov. Na chvíľku zastala a porozhliadla sa okolo seba. Okolie vôbec nespoznávala. Bola už príliš hlboko. Nájsť správnu cestu v tmavom lese, bolo priam nemožné. Trvalo by jej to celú noc. Rozhodla sa preto nájsť píšťalku. Tú malú červenú plastovú pomôcku, ktorá bola jej jediná reálna šanca. Mama ju začuje, pribehne jej na pomoc a ona sa už nikdy nebude správať tak nezodpovedne. Nebude sa smiať jej ochranárskym metódam. Vzdorovať jej napomínajúcim slovám, za ktorými sa vždy skrýva neha a strach o vlastnú dcéru. Sú dve. A budú dve. Tak ako mama potrebuje Kinley, Kinley potrebuje svoju mamu. Dala sa na cestu, po ktorej prišla. Nebola si istá smerom. Čo si však pamätala, bol mohutný dub s vyďobanou dierou od ďatľov. 

Všimla si ho, pretože bol asi trikrát vyšší a širší než ona sama. Pekný domček pre vtákov, uvažovala a nechala v diere medzi útrobami stromu tri cukríky, ktoré si uchmatla na cestu. Cukríky sú chutné a sladké. Tie predsa musia chutiť každému, myslela si a všetky ich tam dôkladne schovala. 

Kráčala už hodnú chvíľu, no vedela, že za potokom, ktorý práve obchádzala, na ňu čaká pán strom. Na jej prekvapenie bol ešte ozrutnejší a pôsobil desivejšie, než za svetla po ceste do lesa. Bola noc. Tichá a plazivá hmla sa jej vkrádala pod sukňu a do vlasov. August bol v Kalifornii najteplejším mesiacom roka. Vlhkosť sa tu dala doslova krájať. Prehltla guču spôsobenú strachom a pristúpila k stromu. Zohla sa a očami ostrila na pôdu. Prečesávala korienok po korienku, každé steblo, s nosom nalepeným takmer na zemi. 

Náhle zočila nepatrný červený odlesk ukrytý pod machovým porastom kmeňa. Hurá! Sláva! Pomyslela si a hrabla čo najrýchlejšie, akoby jej mohla sama píšťalka ujsť. Náhle pocítila úľavu a novú radosť. Žeby to naozaj dokázala? A sama? Najhlasnejšie, ako to dokázala, z plných pľúc fúkla do píšťalky. Ticho nočného lesa preťal prenikavý zvuk. Opakovala to ešte tri razy, až píšťalku pevne stisla v dlani a s úsmevom sa vystrela. 

Vzápätí jej prebehol mráz po celom tele. Radosť vystriedala panika a hrôza. Pocítila niečí dotyk na zátylku. Nebol príjemný ani hrejivý, priam naopak. Ostro a pichľavo sa jej zaryl do kože. Hlasno a od bolesti vykríkla a s nohami podlomenými v kolenách sa opäť zviezla na vlhkú pôdu. Niet cesty späť. Niet úniku. Už nikdy sa nevráti za mamou domov. Stratila otca, stratí i mamu. Neexistovalo už nič ako domov. 

S týmito myšlienkami sa potichu a pokorne oddala hlbokej noci, ktorá panovala nad celým lesom. Nevládala ďalej bojovať. A možno nechcela. 

18. august 1972

Teplo, tlmené hlasy spoza dverí a slnečné lúče predierajúce sa pomedzi škáry na drevenom okne. Tieto príjemné pocity spolu s vôňou jej obľúbeného čerešňového koláča ju príjemne a opatrne prebúdzali. Nechápala. Je v nebi? Zomrela a teraz jej už nikto nemôže ublížiť? Z myšlienok ju vytrhli potichu sa otvárajúce dvere a v nich vysoká mužská postava. Postupne sa blížila a ona na ňu dokázala lepšie zaostriť. Bol to on! Jeho typický krok a flanelovú košeľu by spoznala na kilometre. Otec!

Sadol si k nej a pohladil ju dlaňou po vlasoch. Druhá ruka jemne zvierala červenú píšťalku. Našiel ju. Počul ju a prišiel jej na pomoc. Vedela to!

18. august bol dátumom, ktorý navždy zmenili stovky osudov v Kalifornii. Zapísal sa do histórie zrušením trestu smrti. A do samotného života Kinley návratom milovaného otca. 

(18. február 1972 – V Kalifornii zrušený trest smrti)