Halloweenska noc 31. 10. 2022
„Zdravím ťa, som rád, že si sa nakoniec rozhodla prísť. Chcel som ťa poslednýkrát vidieť a dať ti toto. Dúfam, že si nezabudla, čo pre mňa znamenáš,“ hlesol na úvod stretnutia muž v tmavej kapucni a podal oproti nemu stojacemu dievčaťu do rúk Bibliu.
„Ja od teba nechcem žiaden darček. A navyše ani nerozumiem, prečo si ma vytiahol práve teraz k náhrobku? Dobre vieš, že chcem túto záležitosť vymazať z mysle, nadobro!“ odpovedala mu nedôverčivo, ale naoko rozhodne dievčina.
„Dnes je výročie zabudla si? Práve preto som nášmu priateľovi k hrobu doniesol aj čerstvé ruže. Navyše nastal čas, aby sme túto kapitolu uzavreli presne tak, ako sme ju začali, spoločne. Priniesol som nám aj malé občerstvenie na takú menšiu symbolickú spomienku,“ vysvetlil tajomný pán a v geste predstieraného priateľstva podišiel bližšie k žene. Tá chvíľu váhala, ale nakoniec podaný kus zákusku neochotne ochutnala.
O pár minút neskôr…
Mladá dievčina začala úpenlivo stonať od bolesti a prosiť svojho spoločníka o pomoc: „Mám kŕče, sú skutočne veľmi silné, celé telo mi zviera neznesiteľná bolesť. Prosím, pomôž mi, môžeme na všetko zabudnúť a začať odznovu. Prosím ťa, takto sa to predsa nemôže skončiť.“
Ten jej však ľadovo pokojným hlasom, ktorý sa rinul medzi náhrobkami, ako syčanie hada odpovedal: „Omyl, presne takto to muselo dopadnúť. Zbohom, verím, že nakoniec tvoja duša nájde pokoj vo večnom raji, v Edene.“
Hneď, ako sa záhadný pán ubezpečil, že v ženiných očiach vyhasol aj posledný plamienok života, pohltila jeho odchádzajúcu siluetu polnočná tma…
Dvanásť hodín po čine
Vonku nám opäť zavládlo chladné a sychravé počasie. Túto scenériu prvého novembrového dňa dopĺňa hmla, ktorá dotvára obraz vystrihnutý akoby z nejakého lacného amerického hororu. Ja s nevôľou, ktorá sa stala za posledné mesiace mojou najlepšou kamarátkou prichádzam opäť do svojej starej kancelárie. V momente, ako otvorím dvere, vyvalí sa na mňa moja známa kopa ledabolo rozhádzaných poznámok na ošuntelom stole. Posledný prípad bol pre mňa príšerne psychicky vyčerpávajúci. Hoci ubehlo už pol roka, moje nočné mory ma neprestávajú týrať každú noc. Asi by som vážne mala pouvažovať nad dovolenkou, ako mi radil služobný psychiater. No nič to, miesto opaľovania sa niekde v exotike na pláži s Aperolom v ruke musím čeliť ďalšiemu vyčíňaniu nejakého vyšinutého psychopata. Veľká škoda, že ma ten posledný obral okrem psychického zdravia aj o môjho parťáka a manžela zároveň. Syn odišiel bývať k nemu, no ale niet sa čomu diviť. S matkou, ktorá berie toľko liekov, že by to zložilo aj dostihového koňa, nechce žiť žiadne dieťa. A tak stojím pred ďalším hlavolamom. Tentoraz som naň sama, takže to bude ťažšie. Predo mnou na nástenke visí fotka dievčaťa. Je naozaj veľmi pekné, má dlhé ohnivočervené vlasy, jemné súmerné črty, ktoré hrajú v dokonalej harmónii so zlatým rezom a popolavú pokožku. Jediným výraznejším detailom, ktorý si človek na jej inak bezchybnej postave všimne je, že jej chýba jedna ruka. Bohužiaľ, je mŕtva. Koniec-koncov, aj preto sa ocitla ako mnohí pred ňou na mojom stole. Kolegovia z nočnej hovorili, že ju včera nad ránom našiel správca cintorína nehybne ležať na jednom z miestnych náhrobných kameňov s bibliou v ruke, v ktorej bol zložený aj tajuplný odkaz spolu s kvetom jazmínu. „Stalo sa večné šťastie v rajskej záhrade také nudné, že zjesť jablko bolo opodstatnené?“ znelo jediné vodítko na kuse zhužvaného papiera. Môj hrubý odhad mi hovorí, že tentoraz pôjde o blázna z nejakej sekty a nie o sériového vraha. Nuž, ale ako som si tak preštudovala prvotné policajné správy, v hlave sa mi vynára množstvo otáznikov. Čo robilo mladé a krásne dievča uprostred halloweenskej noci na cintoríne? A čo má znamenať tá biblia s odkazom? To sú otázky, ktoré sa mi zavŕtavajú do mozgu, ako červy do zhnitého jablka. Z výpovedí jej rodičov je zrejmé, že išlo o veľmi vzornú a nadpriemernú študentku s veľkými ambíciami. Z praxe mi je však známe, že každá minca má vždy dve strany, a teda aj naša obeť mohla pred rodičmi ukrývať nejakých tých kostlivcov v skrini, ako sa hovorí. Preto som sa hneď na obed vybrala do školy, ktorú navštevovala. Úprimne nechápem, ako môže niekto dobrovoľne dopustiť, aby jeho dieťaťu vymývali mozog na cirkevnom gymnáziu. Osobne som neskutočne rada, že sme sa s bývalým dohodli a dali syna na normálnu školu. No ale naspäť k prípadu. Navigácia ma zaviedla do starého navonok veľmi nestaraného a ponurého areálu, v ktorého strede sa rozpínala veľká a ošarpaná budova pripomínajúca stredoveký kaštieľ. Uznávam, je to pomerne strašidelné miesto, nuž ale idem dnu. Keď sa mi už konečne podarilo vyjsť to nekonečne točité schodisko, inak nápadne pripomínajúce to z hororu Mníška, dostávam sa do riaditeľne. V obrovskej miestnosti, v ktorej dominoval karmínovočervený koberec a trochu nevkusné obrazy na stenách, ma privíta stará rádová sestra. Odhadujem, že je už v dôchodkovom veku. Po stretnutí s ňou som sa dozvedela okrem množstva katolíckych nezmyslov aj to, že naša červenovláska to nemala v škole vôbec jednoduché. Vraj čelila častým slovným útokom zo strany spolužiakov. Predsa len som sa rozhodla, že so študentmi tejto príšernej školy si dám na dnes pokoj a vrátim sa sem zajtra. Moje lieky na upokojenie nejako prestávajú účinkovať a mám opodstatnené obavy, že bez nich by som to tu nezvládla. A tak sa s novonadobudnutými poznatkami veľmi ochotne poberám smerom k autu a odchádzam späť do svojej hnusnej depresívnej kancelárie. Tam si už za stolom s kávou v ruke a po novom aj cigarami chronologicky sumarizujem zatiaľ získané informácie, ktoré mi začínajú zapadať do seba ako puzzle, aspoň som si to teda naivne myslela… Krásna, mladá, ambiciózna žena s hendikepom sa chce stať vedkyňou, no v škole čelí častým narážkam od svojich spolužiakov. Rodičia sú presvedčení, že ich jediné dieťa má bezproblémový život, a tak si spokojne nažívajú vo svojej náboženskej bubline. Nuž, ale mohli tieto útoky na pôde školy viesť až k vražde? To je nateraz pre mňa ťažká otázka.
Z môjho zamyslenia ma nakoniec vytrhne až môj kolega Alex z laboratória s pitevnou správou. Je to naozaj veľmi pekný chlap, aj celkom zhovorčivý, úprimne vedela by som si predstaviť s ním aj niečo viac ako kolegiálny vzťah. Nanešťastie, s bývalým sme dali synovi záväzok, že dokým nebude dospelý, ani jeden z nás si nenájde nový vzťah. No ale späť k tomu podstatnému. V tej pitevnej správe sa uvádza, že dievčina zomrela na otravu strychnínom, ktorý sa často využíva na hubenie škodcov v záhrade. Pri požití veľkého množstva vyvoláva u človeka nadmernú činnosť nervovej sústavy, čo spôsobí neznesiteľné kŕče a pri neposkytnutí lekárskej pomoci povedie k smrti. Z tohto poznatku vyplýva, že naša obeť musela svojho vraha poznať a dôverovať mu, vzhľadom na to, že stopy jedu sa našli v jej žalúdku, a teda požila ho spolu s jedlom. To vylučuje v podstate asi každého okrem jej rodičov. Tí majú však nepriestrelné alibi.
O niekoľko týždňov neskôr
Hoci už ubehol nejaký čas, stále sa mi nepodarilo dostať na stopu skutočnému páchateľovi. Žiadny priateľ, odmietnutý nápadník, žiadni kamaráti a nič v podstate, čoho by sa dalo chytiť. Úprimne to nechápem, že také mladé a vskutku krásne žieňa nemalo žiadneho priateľa. Asi ju rodičia chceli vydať za Boha, ako to už u takýchto fanatikov býva zvykom. Zistili sme teda s Alexom, že dievčina žila samotárskym životom, ktorý jej vypĺňala rodina a škola. Forenzné výsledky, do ktorých som vkladala takú nádej boli pre mňa studenou sprchou. Na jej tele ani v okolí sa nenašli žiadne daktyloskopické stopy. Rovnako ani na jej nohavičkách sa nenašla ani stopa po semene, takže nebola ani znásilnená. Podľa patológa bola ešte panna. Škoda, že sa to nedá povedať o mne v jej veku. No, ale aspoň nám to teraz s Alexom klape v posteli. Viem, že je asi hanebné klamať svoje vlastné dieťa, bývalého neriešim, ten má svoju vlastnú klientelu šľapiek. Aj ja som predsa len človek a potrebujem si občas dopriať aj trochu zábavy. Žiaľbohu, v tomto prípade vraždy sa dostávam do bodu, ktorý vo svojej práci nenávidím najviac. Vďaka tomu, že nám vláda opäť zoškrtala náš už aj tak mizerný rozpočet, budem sa musieť svojho hlavolamu vzdať a odložiť ho na moju nenávidenú poličku nevyriešených záhad. Úprimne, toto ma úplne deprimuje, pretože odchádzam domov s pocitom vlastného zlyhania a s vedomím, že to vrahovi s kvetom z bájnej rajskej záhrady, ktorý pripravil o život nevinné dievča, nateraz prešlo. Alebo že by naše dievča nebolo až takí nevinné, ako sa navonok zdalo?
Sára Hrabinská
kreatívne písanie