Klop-klop. Miestnosťou sa niesli jemné, nepravidelné údery o dubový masív. Za normálnych okolností by sa stratili medzi všetkými ostatnými každodennými zvukmi. Dnes bolo však v starej anglickej pracovni ticho. Prerušil ho až zvuk vŕzgania ťažkých dverí a do miestnosti vošla pomalými krokmi a podopierajúc sa barlou nízka žena so sivými vlasmi. Oproti dverám stál v okrúhlej miestnosti robustný drevený stôl. Žena obišla okolo stola a zahľadela sa na jeden z listov, ktorý ležal na inak takmer prázdnom stole. Rozvodové papiere. Podpísaný William Philips Albert. Starena, bez náznaku akejkoľvek emócie v tvári, odsunula papiere na stranu stola a uprene sa zahľadela na fotografiu pred ňou. Bola na nej ona, ale mladšia, bez vrások a s dlhými blonďavými vlasmi. Vedľa nej sa za ruky držali dve malé deti so širokými úsmevmi. Chlapec a dievča, ktoré vyzerali na chlp rovnako. Odlišovali ich len vlasy. Dievča s krátkymi zlatými vlasmi po mame a chlapec s tmavohnedými, trochu kučeravými. Za nimi na fotografii stál muž, mohol mať asi tridsať. Za jeho dlhé čierne vlasy ho ťahalo malé dieťa, ktoré mu sedelo na ramenách. Nemohlo mať viac ako rok a svojimi malými nohami sa snažilo obopnúť okolo otcovho hrubého krku. Pod mužovými výraznými fúzami žiaril úsmev a mierne zažltnuté zuby prezrádzali majiteľovu zjavnú náklonnosť k nikotínovým výrobkom. Will v období, kedy si mal vychutnávať zaslúžený odpočinok po dlhých odpracovaných rokoch, bol nútený zanechať svoj doterajší život. Pocit menejcennosti zmiešaný so slzami smútku, na vrchu posypaný jemnými kúskami depresie a úzkosti. Perfektné denné menu pre 86-ročného dôchodcu. Najmladšia dcéra mu minulý týždeň pomohla presťahovať sa do nového bytu. Sám by to už nedokázal. Už dávno totiž nebol tým mladým, energiou sršiacim človekom, ktorého si pamätal. Mokré smogom nasiaknuté uličky chladného Londýna vymenil za teplé lúče na pobreží južného Francúzska. Chcel začať odznova, aj keď si nebol úprimne istý, či mu na to ešte zostáva čas. Sedel na hojdacom kresle v novej spálni a cez presklené balkónové dvere sa pozeral na žiariace slnko skláňajúce sa nad horizontom. Alebo aspoň by sa to tak mohlo zdať. William bol sám a vždy, keď bol sám, prestal vnímať okolitý svet. Vo svojich myšlienkach sa rád vracal do čias, keď bolo ešte všetko v poriadku a život dával zmysel. Vo svojej hlave si z mnohých spomienok skladal obraz o jeho kedysi perfektnom a usporiadanom živote. Napokon, celý svoj život strávil primárne vo svojej hlave, budovaním vlastného „pamäťového paláca“. Miesto, vďaka, ktorému bol schopný vykonávať svoju prácu dôkladne a so všetkým, čo k nej patrilo. Funkcia hlavného vyšetrovateľa londýnskej kriminálnej služby bola náročná fyzicky aj psychicky. Ale on vždy aj tak dával prednosť rozumu pred svalmi. Palác v jeho mysli nevyzeral ako naozajstný palác. Pripomínal skôr kanceláriu. Staršiu oválnu miestnosť, v ktorej strede stál robustný drevený stôl. William stál vedľa neho a pozeral sa na stenu pred sebou. Na jej povrchu viseli obrazy rôznych tvarov a veľkostí. Boli na nich tváre ľudí, ktorých za celý svoj život spoznal, ale aj miesta, ktoré minimálne raz v živote videl. Muž, tak ako už mnohokrát predtým, podišiel k najbližšiemu obrazu a zadíval sa naň. Na prvý pohľad zobrazoval typický mestský byt, ktorého oknom sa dralo jemné svetlo mesiaca. Williamovi bolo toto miesto veľmi dobre známe. Jeho prvý prípad, ktorého bol ako mladý začínajúci kriminalista súčasťou. Masová vražda celej rodiny neskúseného policajta rýchlo vytrhla z umelých predstáv o vysnívanej práci a hodila ho do tvrdej a nechutnej reality. Vyšetrovanie tohto prípadu nemalo dlhé trvanie, pretože páchateľ po sebe zanechal nielen priznanie, ale sám sa aj vydal do rúk polície. Teda skôr do rúk pohrebákov, keďže otec rodiny, ktorý v záchvate zúrivosti zavraždil svoju ženu a dve malé deti, si to krátko po masakri hodil hneď vo vedľajšej izbe. Táto spomienka v jeho mysli pretrvávala už skoro celých 60 rokov a nejeden raz ho v noci prebrala zo spánku. Tri bezvládne telá ležiace na zemi v kaluži krvi a jedno hompáľajúce sa opodiaľ. Prázdne pohľady detí, v ktorých vyhasol život rukou ich vlastného otca. Deti, ktoré mali celý život pred sebou a mohli sa stať kýmkoľvek. A on tomu nemohol nijako zabrániť. Bezmocnosť a pocit hnevu, ktorý v sebe cítil, sa stupňoval. Za tie roky sa však naučil ovládať svoje pocity. Teda minimálne ich neprejavovať, aj keď boli akokoľvek silné. Odvrátil pohľad od obrazu, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a odkráčal naspäť do stredu miestnosti. Na stole bola položená fotografia. Nezdvihol ju, nepotreboval ju vidieť zblízka. Vedel, čo je na nej. Vlastne, kto je na nej. Šťastný pár mladých novomanželov a ich tri prekrásne malé deti. Šťastný. Áno, šťastný. Už ani nevedel, kedy sa tak cítil naposledy. Možno ráno, keď si pichol svoju dennú dávku morfia. Drogovo závislý, vyslúžilý kriminálny vyšetrovateľ. Nebol by prvý ani posledný. Pod lampou je predsa vždy najväčšia tma. Nie, drogy mu neprinášali pocit šťastia. Vďaka nim len dokázal fungovať, povedzme, „normálne“. Tá blondína na fotke mu to tolerovala. Volala sa Diana a až donedávna bola jeho manželkou. Nevedel, čo sa stalo. Prečo ju prestal milovať. Po viac ako päťdesiatich rokoch manželstva k tomu asi štatisticky jednoducho muselo dôjsť. Posledné roky ho však unavovala. Vlastne nielen ona. Unavovalo ho všetko a všetci. Každý deň, ktorý bol posledných pätnásť rokov vždy rovnaký ako ten pred ním. Rozčuľovali ho dookola sa opakujúce denné rutiny. Chuť tých istých cigariet, ktorú prebíjal tou istou hnusnou kávou deň čo deň. Frustrovalo ho to isté nahé telo ženy, vedľa ktorého sa každé ráno zobúdzal, a ktoré navyše každou minútou vyzeralo horšie a horšie. Tak ako aj to jeho. Cítil, ako sa ho opäť zmocňuje pocit hnevu a menejcennosti. Mal by sa zabiť? Už to predsa mohol urobiť dávno, prečo až teraz? Myšlienky na samovraždu ho sprevádzali celý život. Nikdy však neboli také silné ako teraz. V tento moment, na jedinom mieste, na akom mu kedy naozaj záležalo. Tu – vo svojej hlave. Celou miestnosťou sa ozval ohlušujúci zvuk. Miestnosť sa začala otriasať a kusy muriva zo stien s rachotom dopadali na podlahu. Starec stál v strede miestnosti bez pohnutia. Všetky obrazy, všetky jeho spomienky boli v okamihu pochované pod ťažkými kusmi betónového stropu. Z kedysi slávneho paláca hrdého muža, ktorý ho vybudoval, zostali len sutiny, na ktoré pomaly dopadal hustý oblak prachu. V nedávno predanom byte na juhu Francúzska nadránom zaznel výstrel.
Juraj Taraba
Autorské literárne praktikum – 2. ročník, denné štúdium