bernadetta čaranová – vtáky, ktoré žili v tŕní a narazili do skla

,,Povedz mi to ešte raz. Ako si sa cítila?“ Ako horiace srdce. Ako keby mi niekto zapálil kožu a prevrátil ju naruby. A chcela som kričať. Ale nikto ma nepočul. Všetci odvrátia zrak, keď pália bosorky. 

,,Bolo mi zle,“ poviem so žlčou v hrdle. Pani Bennettová skloní hlavu do zeme a pozrie sa na mňa ponad hrubé čierne okuliare. Prikrčí nos. Tmavá pokožka sa jej pod lúčom lampy ligoce. Vonia ako kokosový olej a cukríky. 

,,Vinila si ho za to, čo urobil?“ Áno.

,,Nie.“

,,Ani trochu?“

,,Vinili by ste vtáky v tŕní, keby pri vzlietnutí narazili do skla?“ Pani Bennettová sa melodramaticky nadýchne, ale napokon sa odmlčí.

,,Ja áno,“ poviem, ,,pretože mi horelo srdce.“

…

Zvony katedrály mi bijú do hlavy a dlhá sukňa sa mi motá okolo členkov. Matkine oči prepaľujú diery do môjho chrbta. VYSTRI SA. Potichu kráčame v rade. Oči k zemi, srdce k oblohe. Hýbeme sa v pomalej symfónii. Prudký pohyb by si nikto nedovolil. Trpká otázka mi leží na jazyku každú nedeľu. Kráčali takto Židia?

Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí radi stoja a modlievajú sa v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli, veru vám hovorím: Majú svoju odplatu. – Mt 6,5 

Sme takmer pred bránou katedrály. Sme na pomedzí chaosu. Ešte predtým, než mi schody zvrtnú členok, cítim, ako padám. Nebránim sa. Pokorne čakám na bolesť. Neprichádza. Ruka okolo môjho hrudného koša je pevná. A teplá. Vyrazí mi výdych z pľúc. Telo sa mi mieša s tými ostatnými. Necítim ho. 

,,Hej, si v pohode?“

Tvoje divoké oči do mňa narazia v podobe prívalovej vlny. Všetko vo mne stíchne. Aj Evino srdce, aj život mučeníka.  

,,Á-áno, prepáč,“ hlas sa mi z tepla ruky trepoce. Odtiahnem sa. Chrbát mám z pohľadov deravý. Ukameňujú ma pre jeden mužský dotyk?

…

Pamätám si dni, keď som prestávala veriť v Bibliu. Budovanie vlastnej viery bolo spočiatku trpké – popretie tej predošlej bol večný boj. Prvý pohľad bolel. Genesis som čítavala roky, to písmo vo mne žilo. Moju predstavu o stvorení sveta mi dali muži držiaci celibát. Muži, ktorí hovorili o láske ako o hriechu – ak od nej nebol nimi podpísaný papier. 

,,Stretli sme sa v kostole. Rodičia nás tam brávali každú nedeľu.“

Pani Bennettová sústredene hľadí na moje prsty. Žmolím v nich rukáv dlhého svetra. Prikývne hlavou. Dáva mi najavo, že je v poriadku pokračovať. Pomaly vydýchnem. 

„Vo veľkých davoch mi bývalo vždy nevoľno. Nedávala som pozor a jednu nedeľu som sa potkla na schodoch. Vtedy som ho stretla prvýkrát.“ Odvrátim sa v momente, ako sa jej nad kútikom pier začne tvoriť prvá vráska.

,,Láska na prvý pohľad?“ Jej hlas je teplý. Ponúka mi rovnakú mieru opory ako obrovské kožené kreslo, v ktorom sa krčím. 

„Niečo také,“ poviem apaticky.

…

V medových vlasoch sa ti ligoce poobedné slnko. Z úst ti plynú Shakespearove sonety. Potichu mi čítaš do vlasov, s hlasom chrapčiacim do rytmu srdca. 

„Kedy musíš byť doma?“ otázku sa snažím položiť bez bolesti v tóne. Zamračíš sa. Palcom mi hladkáš kruhy do dlane, odpoveď sa ti nepáči rovnako ako mne. 

„Pred šiestou,“ povieš čakajúc na reakciu. Moja tvár je prázdna. Hoci cítim ten vpich ihly do už beztak opuchnutej priedušnice – prikývnem. Vzdychneš si. Takmer vždy to ide v tejto postupnosti. Na chvíľu prestanem dýchať. Bolesť sa snažím zatlačiť nižšie – hlbšie do môjho vnútra. 

Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Mt 8,17

„Ja…“ 

Odmlčíš sa. Nemusíš to hovoriť. 

„Chcem byť lepší.“

…

„Vinila si jeho rodičov za to, čo sa stalo?“ Áno. Boli to napokon oni, ktorí ho nechali žiť v zlatej klietke. 

„Veľakrát.“

„Prečo?“ Úprimná zvedavosť pani Bennettovej ma zaskočila. Čokoládové vlasy sa jej vlnili okolo líc, vyzerala mladšie než minulý týždeň.

„Pretože ho chceli len pre seba. Pretože ho skrývali pred svetom, ako keby bol ich najvzácnejším vlastníctvom. Nezaujímalo ich, že je to človek s citmi.“ Len čo to dopoviem, sama som prekvapená, ako rýchlo mi v žilách zovrie krv. Stláčam si kĺby na rukách, až kým nepuknú. Pod pohľadom pani Bennettovej sa topím v hanbe. Nádych. Výdych. Dychové cvičenia sa s mizernou kapacitou pľúc robia ťažko. 

…

Zvonivý smiech ti rozjasňuje tvár. Takto ťa často nevídam. Mladé telo plné života, cigareta medzi prstami. Ležérne sa opieraš o polorozpadnutú budovu – bývalú fabriku tvojho otca. Noc ti hrá v očiach requiem, ktoré počujem len ja. Oči mieria k oblohe. K parku na streche fabriky. 

„Bojíš sa?“ nad Markovým úškrnom sa zamračíš. 

„Nie.“

Teraz sa zamračím ja. 

„Takže? Skočíš?“ Konverzáciu som až do tohto bodu poriadne nevnímala. Pozrieš sa na mňa a potom na park. Na tvári sa ti zjaví prvý náznak tragédie – úsmev človeka, ktorého pokúša diabol. Postavím sa. Nad mojimi slovami pokrútiš hlavou. Neviem, čo som povedala. 

„Stavím sa, že to nespraví,“ vysloví Lukáš do vetra. Všetky hlavy sa otočia smerom naňho. 

„O čo sa stavíš?“

Hladina adrenalínu sa vo mne začne dvíhať. Pozriem sa na teba. Prosím ťa. No ty ma nevidíš. 

„Dva litre.“

To je cena ľudského života? Už-už chcem kričať, keď ma zastaví tvoj hlas: „Päť.“

Šok do mňa kopne ako elektrina. Keď to povieš, nič nenaznačuje, že by si pochyboval. Stojíš rovno. Hlas sa ti netrasie, ruky na hrudi máš prekrížené. Neverím ti. Neverím ti až do momentu, keď stojíš na kraji strechy s lanom okolo pása. Nehýbeš sa. 

Tvoj pohľad ma škrtí, srdce mi začína horieť. Z očí mi tečie tvoja rieka. Vidím to na tebe. Túžbu po bezhlavej slobode. 

Opäť ho pojal diabol na vrch, veľmi vysoký, a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu. Mt 4,8 

Presne preto ťa nedokážem zastaviť. Nedokážem ti povedať nie. Čakáš. Sekundu, dve, minútu. Chcem, aby večnosť trvala dlhšie. Keď sa na mňa pozrieš naposledy, spadne mi svet. Neviem, kedy si sa otočil. Neviem, kedy si vkročil do vzduchu. Ale viem, prečo si čakal večnosť v momente, ako tvoje telo prerazí cez sklenený panel. 

…

„Pamätám si krv. Pamätám si, ako ostal nehybne ležať na kamennej dlažbe.“ Vyberám zo seba slová ako z prázdnej poštovej schránky. 

„Chcel to,“ poviem, „chcel naraziť do skla.“ 

„Vedel o…“

„Nie,“ poviem okamžite. Pani Bennettová si povzdychne. Uvidíme sa ďalší týždeň. 

Pomaly sa postavím z koženého kresla. Keď kráčam preč, stuhnuté nohy takmer necítim. Zastavím sa až pred klinikou. Siahnem do tašky a vyberiem biele vrecko. Svet sa na mňa pozerá skrze dve čiarky tehotenského testu. Skrze tvoje oči.

V pohľade máš všetko. Aj začiatok, aj koniec sveta.