Už mesiac som pracoval v mojej vysnívanej nemocnici. Niekedy som stále priam neveril, že išlo o skutočnosť. Veď predsa pre toto som tých šesť rokov drel, potil krv a prebdel noci. Každý deň som sa snažil byť dochvíľny, vždy som prišiel aspoň 15 minút skôr do nemocnice. Neznášal som kdekoľvek meškať a už vôbec nie do práce. Preto som nechodil ani hromadnou dopravou, spoločníka mi robil môj mestský bicykel, ktorý som si kúpil hneď v prvom ročníku vysokej školy. Na jednom úseku cesty som vždy zosadol, pretože tam končil cyklistický chodník a všade sa hemžili ľudia.
Samozrejme, ešte som mal niekoľko rokov pred sebou, šiestimi rokmi v škole sa nič nekončilo. Práve naopak, začínalo. Momentálne som bol pod ochrannými krídlami hlavného neurológa, pri ktorom si robím atestácie. Každým dňom som bol bližšie a bližšie k splneniu si môjho dlhoročného sna. Už veľakrát som mal chuť vzdať sa, ale vždy som ten pocit premohol. Zosadol som z bicykla a pokračoval pešo. Predieral som sa pomedzi všetkých ľudí, ohľaduplne sme sa však obchádzali. Ranné slnko už poriadne pieklo a zohrievalo chodník. Vzduch sa začínal napĺňať ťažobou dusna už v pomerne skorej rannej hodine. Lúče mi udierali do očí, zabudol som si zobrať slnečné okuliare a aj napriek môjmu žmúreniu som veľmi zle som videl.
Už som takmer prešiel najkritickejší a najpreplnenejší úsek, keď sa o mňa obšuchla nejaká osoba. Obzrel som sa intuitívne za seba a po pár krokoch odo mňa spadla na zem. V prvom momente som si neuvedomil, čo sa stalo. Na dve sekundy som zamrzol. Tá osoba sa nepostavila. Hneď som však precitol. Pustil som bicykel na zem a bežal som k osobe ležiacej na zemi. Ľudia okolo sa začali zastavovať a prizerali sa. Všetko naokolo sa mi rozmazalo, videl som len osobu ležiacu na zemi. Bol to mladý muž. Padol akurát na brucho. Rýchlo som ho otočil a skontroloval jeho životné funkcie. Nereagoval. Začal som s masážou srdca.
„Volajte záchranku, rýchlo!“ skríkol som na najbližšieho stojaceho v kruhu sformovanom okolo nás. Zmätene začal vyberať mobil z vrecka a ďalej som mu nevenoval pozornosť. Počítal som stlačenia, išiel som rytmicky a pravidelne. Striedal som to s vdychmi, presne tak, ako som sa učil snáď miliónkrát. Už som bol v kolobehu, pot mi v pramienkoch stekal po čele a chrbte. Nezastavoval som. Takmer som si nevšimol, keď prišla záchranná služba. Všetko sa mi zlialo dokopy.
„Urobili ste, čo sa dalo.“
Nechcel som vnímať.
„Bol mŕtvy okamžite.“
Začínala sa mi točiť hlava.
„Nemali ste mu už ako pomôcť.“
Nechcel som to počúvať.
Začínalo sa mi ťažko dýchať. Hruď sa sťahovala pod váhou uvedomenia si. Nezachránil som ho. Nepodarilo sa mi ho oživiť. Jeho svetlo zhaslo a telo pomaly chladlo. To bol prvý človek, ktorého som nedokázal zachrániť. Koľko ich ešte bude?
V ten deň ma z nemocnice poslali domov. Neprišiel som však ani nasledujúci týždeň. Neodpisoval som na správy. Ledva som jedol. Prestával som odlišovať, kedy sa menil deň na noc a noc na deň. Žalúzie dovnútra nepúšťali ani zlomok svetla. V mojej hlave to vyzeralo podobne. Tmavá jaskyňa, v ktorej bolo počuť kvapkať vodu. A ozvenu krokov. Utrel som si slzu z líca. Už si vytekali ako chceli. Padali ako kvapky zo stalagnátu na stalagmit. Išiel som len hlbšie a hlbšie. Nevedel som nájsť cestu späť. No ani som ju nehľadal. Túlal som sa. Tápal som.
Začínal som zapáchať. Nemal som silu ísť ani do sprchy. Stál som pred sprchovým kútom a otočil som sa radšej k umývadlu. Z môjho odrazu v zrkadle mi bolo zle. Nedokázal som sa na seba pozerať dlhšie ako pár sekúnd. Videl som len ľudskú trosku, ktorá nič nedokázala. Nechala iba tak zomrieť nevinného človeka. Zaťal som zuby, prsty zomkol do pästí. Nespoznával som sa. Pokožku som mal bledú, modrasté žily boli v ostrom kontraste. Začervenané oči, popraskané žilky v nich a fialovkasté kruhy pod nimi skvelo dopĺňali zanedbaný zovňajšok. Sklený, neprítomný odraz v pohľade bol jediným dôkazom života v tejto polomŕtvej schránke. Nezvládal som pohľad na tú patetickú tvár. V zlomku sekundy som sa zaťatou päsťou zahnal do zrkadla. Nestihol som ju včas zastaviť a plnou silou som vrazil do skla.
Nastalo neznesiteľne ohlušujúce ticho. Opatrne som vytiahol ruku a uvoľnil jej zovretie. Zopár črepov padlo do umývadla a niektoré zostali zakliesnené v mojich zakrvavených hánkach. Znovu som sa pozrel na svoj odraz. Teraz bol popraskaný a znásobený. Odvrátil som zrak. V tom som započul klopanie na vchodové dvere a do toho zvonenie zvončeka.
„Viliam, otvor! Viem, že si tam,“ povedal ustarostene tlmený hlas za dverami nápadne sa ponášajúci na môjho kamaráta a zároveň kolegu Richarda. Pokračoval: „Vôbec neodpisuješ, nedvíhaš, začíname sa o teba báť.“
Váhal som. Otvoriť, či neotvoriť? Jedna časť môjho ja chcela naspäť zaliezť do svojej pohodlnej jaskyne a pomaly tam hniť. Tá druhá, racionálna, ma nútila otvoriť. A aj ma nakoniec premohla. Dvere zavŕzgali a odhalili Richarda naťahujúc ruku do gesta klopania. Zostal prekvapený.
„Panebože, myslel som, že ak neotvoríš, vyhlásim ťa za nezvestného a zavolám políciu.“ Nemal som silu zasmiať sa na jeho poznámke. Odstúpil som nech vojde. Cítil som, ako mi z ruky tečú pramienky krvi a dopadajú na zem vytvárajúc rubínovú mláčku. Richard sa na mňa otočil a dôkladne si ma premeral. Očami zastal na mojom čerstvom zranení.
„Čo si to spravil?“
Pokrčil som plecami. „Neviem.“
Schytil ma za plecia a odtiahol do kuchyne k umývadlu. Pustil pramienok studenej vody a strčil mi podeň ruku. Trochu to zaštípalo, ale moje otupené zmysly mi nedovolili cítiť viac. Akoby sa tá bolesť snažila ku mne dostať z diaľky. Nedočiahol som na ňu. Bola príliš hlboko pod hladinou. Alebo som to bol len ja?
Druhý okupant tohto bytu vytiahol dezinfekciu, obväzy a pinzetu. Usadil ma za stôl a pasívne som prijal svoj osud. Rany neboli veľmi hlboké, bolo ich však pomerne dosť. Po celý ten čas ani jeden z nás neprehovoril. No jeho myšlienky priam vibrovali vzduchom. Cítil som, ako sa formovali.
„Bojíme sa o teba,“ vypotil zo seba nakoniec a pokračoval: „Nikomu sa neozývaš, v nemocnici si sa už neukázal týždeň. Takto to nemôže pokračovať.“
„Ja viem.“ Uvedomoval som si svoje konanie. Alebo skôr nekonanie. Druhá vec bola, že som s tým už nič nerobil. Richard sa na mňa mračil a neodtŕhal zrak. Sklonil som hlavu a pozeral som sa do lona na obviazanú ruku. Trochu mi v nej vibrovalo.
„Do dnešného dňa si pamätám prvého človeka, čo som nezachránil. Viem, že je medzi nami len päťročný vekový rozdiel, ale to neznamená, že neviem o čom hovorím. Nikdy to nebude ľahšie a ani jednoduchšie. Zvykneš si. Taký je kolobeh života a našej profesie. Sami sme si vybrali. Nie každého sa nám podarí zachrániť, musíme sa s tým zmieriť a naučiť žiť. O tom však inokedy. Teraz k tebe. Počul som, že mnohým pomohol pobyt v jednej kmeňovej osade hlboko v lesoch. A je mi jedno, aké máš námietky, pôjdeme sa tam pozrieť pekne spolu.“
Len som žmurkol a už sme kráčali v hustom zelenom lese a prekračovali hrubé konáre. Pomedzi koruny si predierali cestu lúče slnka, kde-tu sa dotkli zeme. Okolie vôbec nekorešpondovalo s mojím mentálnym stavom. Nedokázal som si užiť pohľad na zeleň ligotajúcu sa v jase, vtáčiky, ktoré spevom dopĺňali scenériu a zvuk zurčiaceho potoka v diaľke. V mojej hlave to hučalo, ledva som videl predierajúceho sa Richarda predo mnou. Nechal som sa len pasívne viesť.
Nevládal som. Čas ubiehal a scenéria sa takmer nemenila. Akoby sme sa točili v kruhu, aj keď sme pokračovali stále dopredu. Keď už som strácal zvyšky vôle ísť ďalej, Richard zastavil a zhlboka vydýchol.
„Sme tu.“ Odstúpil a ja som pridal do kroku. Aj napriek všetkému ma hnala zvedavosť. Pohľad mi padol na čistinku. V jej strede bol kruh bez trávy slúžiaci ako ohnisko a hlavný bod spoločných stretnutí. Usúdil som to z tlejúceho dreva v strede, okolo ktorého boli rozostavané lavičky a sem-tam roztrúsené malé drevené chalúpky. Aj na čistinke, aj v znovu začínajúcom lese za ňou. Celé to pôsobilo tak nadpozemsky, ako z iného sveta. Ľudia boli všade naokolo, každý mal svoju prácu. Ich oblečenie bolo veľmi jednoduché a voľné. A všetci vyzerali… spokojne.
Hneď ako sme sa pohli z nášho miesta medzi stromami dopredu, prihnal sa k nám pán v stredných rokoch. Bol opálený a okolo očí a úst mal vrásky z konštantného úsmevu. A aj keď pôsobili, že odmietajú akékoľvek nové vynálezy a technológie, o našom príchode vraj vedeli.
„Vitajte! Som veľmi rád, že ste nás našli. Odteraz ste už v našej opatere. Dúfam, že vám pomôžeme s čímkoľvek vás trápi. Poďte, ukážem vám, kde budete počas vášho pobytu prebývať.“ Jediné, po čom som túžil, bolo ľahnúť si do tmy a nechať sa požierať. A obával som sa, že tomu nastal koniec.
Naša izba, tak ako všetko, pôsobila skromne. Nebolo v nej nič nazvyš, ale ani nič na bežnú potrebu nechýbalo. Dnešok sme mali ešte voľný, mohli sme sa zoznámiť s okolím a miestnymi. Videl som, že Richard veľmi chcel ísť, tak som ho musel ubezpečovať, že naozaj budem v poriadku. A ľahol som si.
Ráno sa začalo drastickým budíkom, odvykol som si od toho. Ledva som odlepil oči. Richard však vyzeral čulo a plný energie. Musel som sa zaťať a premáhať, aby som sa vôbec postavil a obliekol. Znovu sme sa stretli s hlavným náčelníkom zo včera, ako som ho pre seba volal. Presne ako som si myslel, každý mal zadelenú svoju prácu. A keďže sme sa na istý čas stali ich súčasťou, dostali sme úlohy aj my. Dali mi čistiť zeleninu na slávnostnú večeru, ktorá sa mala konať na počesť nášho príchodu.
Ani som sa nenazdal ako a bol som v strede diania. Ľudia prichádzali, odchádzali, každý sa nadšene predstavil. Ich komunikačné schopnosti boli naozaj excelentné. Dokonca ma zapájali do každej konverzácie, a tým rozptyľovali od mojich dotieravých myšlienok. Bol som v jednom kole, pomáhal som s čím sa dalo až nadišiel čas večere. A na moje prekvapenie som sa tam cítil privítaný. Na moment som zabudol na všetko a existoval len prítomný okamih. S tým pocitom som odchádzal aj do chatky. Ležiac v tme v posteli som sa však dostal do kolotoča smútku, ktorý som dobre poznal. Dlho sa mi nedalo zaspať.
Každý deň bol v niečom rovnaký. Začínal som nabiehať do rutiny. Ráno sme dostali pridelenú úlohu dňa. Menil som svoje pozície a kolektívy ako ponožky. Veľa sme sa rozprávali, veľmi veľa. Taktiež skoro každý večer sme sa stretávali pri ohnisku a hovorili sme si, za akú vec sme boli vďační, čo nás trápilo, ako sa dalo pomôcť a podobne. Zo začiatku som bol ticho, ale dostal som sa aj do toho. Pomaly som sa začal zamýšľať a otvárať. Úplne cudzím ľuďom, ktorí už prestávali byť cudzí. Veľmi často za mnou chodil aj hlavný náčelník. Prichádzal so zaujímavými otázkami. Niekedy veľmi banálnymi, no inokedy ma zas nútili premýšľať a hýbať mozgovými závitmi.
Zistil som, že táto osada mala otvorené dvere pre každého doktora, aj budúceho, ktorý si prechádzal ťažším obdobím a nevedel sa nájsť. Tápal, ponáral, potápal a dusil sa. Ktorého gniavili negatívne myšlienky a výčitky svedomia. Ťažoby nepríjemných okolností a náhod vyúsťujúcich do tragédií. Vďaka miestnym a najmä Richardovi, ktorý na mňa nezanevrel, som opäť prichádzal k sebe samému. Šliapal som si novú cestu cez kamenisté úseky, dlhú trávu, lúky a kopce za každého počasia, či už svietilo slnko alebo lialo. Niekedy som na chvíľu zastavil nabrať sily, inokedy len, aby som si vychutnal scenériu. Po dlhom čase v búrke už bol čas, aby sa mračná trochu pretrhli.
Smrť prvého človeka so mnou zostane už navždy. Nikdy tak úplne neodíde a nevytratí sa z tmavých, zahrabaných kútov mojej mysle. Obavy sa vždy vynoria. Preto sa však budem snažiť čo najviac, aby som týmto situáciám predchádzal. Ako som neskôr zisťoval, mladému mužovi som naozaj nemal ako pomôcť, praskli mu vredy v žalúdku, o ktorých zrejme nevedel.
V lese sme strávili čosi vyše mesiaca. Uvedomil som si, aký bol život krehký a cenný. To, že som nedokázal zachrániť jedného človeka ešte neznamenalo, že som nemohol pomôcť ďalším desiatim. Tým, že by som zahodil práve ten svoj by znamenalo, že som sa vzdal. Že nič nemalo zmysel. A pritom vo svojej nezmyselnosti všetko vytváralo dokonalú mozaiku a nedokonalú harmóniu. A práve nervový systém bol zásadne dôležitý pre udržanie organizmu pri živote. Na chvíľu sa môj mozog s miechou odpojili od tela, ale bol som späť. Pripojený ako ešte nikdy predtým.